Mt 5,17-37

Ľudský život na rozdiel od prírody je upravovaný množstvom zákonov, ktoré bežný človek zväčša nepozná, a azda okrem dopravných predpisov sa o ne ani nezaujíma. Možno len pri zriedkavej návšteve u právnika všimneme si na policiach v jeho kancelárii desiatky kníh s nápisom: Zbierka zákonov. Sú to zákony týkajúce sa verejného alebo občianskeho života. Súkromný život dospelého človeka zdanlivo neupravuje nič. Samozrejme, náš život upravujú určité záujmy, ale nie zákony. Máme aj isté povinnosti, tie však v súkromnom živote nie sú dané zákonom, ale práve tými záujmami. Napríklad, človek, ktorý veľa fajčil, sa v istom období zľakne a pokladá si za povinnosť s tým prestať. Alebo človek, ktorý žije s inými ľuďmi, vie, že si musí plniť aj určité povinnosti. Ich plnenie sa však nedá vymáhať nejakým zákonom. Alebo predsa len také zákony jestvujú?

Jestvujú, ale nie na papieri. Židia za čias Mojžiša ich údajne mali vyryté do kameňa, ale proroci pripomínali, že ich máme mať vpísané do srdca. Z Ježišovej reči v dnešnom úryvku evanjelia sa dozvedáme, že zákony, ktorými sa v tej dobe cítili byť ľudia viazaní, síce chápali ako zákony Božie, ale často práve vedúci náboženskí predstavitelia ich zachovávali veľmi povrchne. Ježiš svoj postoj zhrnul do jednej vety: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“

Pred niekoľkými týždňami som hovoril, že nebeské kráľovstvo v Ježišovej dobe predstavovalo nielen duchovný ideál, ale aj sociálne, ekonomicky a politicky spravodlivú spoločnosť. V dnešnom evanjeliu Ježiš rozlišuje spravodlivosť farizejov a zákonníkov a spravodlivosť skutočnú. Nepovedal, že farizeji žijú nespravodlivo, povedal, že je to spravodlivosť veľmi nedostatočná. Uviedol aj niekoľko príkladov. Kto niekoho zabije, nie je spravodlivý, pôjde pred súd. To je jasné. Ježiš však dodal: Aj ten, kto sa na iného hnevá, má ísť pred súd. Podobne, ak sa niekto zmocní manžela, manželky, ktorá nie je jeho, zaslúži si trest. Ježiš však dodal: Ale aj ten, kto sa žiadostivo pozerá. A tiež, kto krivo prisahá, je zlý človek. Lebo spravodlivý je len ten, kto hovorí pravdu a za svojím slovom si stojí.

V súčasnosti sme zvyknutí, že zákony pre spoločnosť dohodujú či skôr dohádajú poslanci v parlamente. Aj preto majú právnici toľko kníh so zbierkami zákonov, lebo zákony sa často menia a navyše sa rozlične vysvetľujú. Popritom, v súkromnom živote platí len to, čím sa zaviažeme sami. Inak povedané, za záväzné považujeme to, čomu veríme. Za zlého človeka pokladáme takého, ktorý neverí ničomu, ktorému nič nie je sväté. Alebo verí len sám sebe, svojej sile, svojej šikovnosti či zbrani. Na vyššej úrovni je človek, ktorý verí, že má zachovávať zákony. Ježiš naznačil, že ani to nestačí, ak ich zachovávame len podľa znenia a nie podľa zmyslu a významu. Iste, je dobré, ak niekto nezabije človeka, ktorého nenávidí, ale ak sa naňho hnevá, a to nielen pocitovo, ale naozaj mu chce zle, ako možno takého človeka pokladať za spravodlivého?

Ako kresťania máme dnes dvojitý problém. Žijeme v spoločnosti, kde sú prijímané zákony, z ktorých mnohé pokladáme za nespravodlivé, lebo vidíme, že si ich niekto presadil len preto, že má teraz moc (príkladov by sme mohli uviesť mnoho). Zároveň žijeme v spoločnosti, v ktorej čoraz viac ľudí verí, že v súkromnom živote môžu žiť, ako sa im páči, a ostatní sú to povinní rešpektovať. Iste, nik si nepraje, aby nám niekto zasahoval do nášho súkromného života. Ale čo s tým, keď do svojho života si nezasahujem ani ja sám? Inak povedané, keď nepremýšľam, nezvažujem, nespytujem si svedomie a schválim si vždy to, čo mi práve vyhovuje. V takejto situácii nie je ľahké pomenovať, o akú spravodlivosť sa ako kresťania máme usilovať. Počuli sme, že spravodlivosť zákonníkov a farizejov nestačí. Preložené do dnešnej cirkevnej reči: Nestačí spravodlivosť podľa znenia katechizmu a zákonov cirkevného práva.

Po celosvetovej synode o láske v rodine, ktorá sa konala v r. 2015, zaútočili niekoľkí biskupi a kardináli na pápeža Františka, že spochybnil Boží zákon o nerozlučiteľnosti manželstva. V dokumente Amoris laetitia (Radosť lásky) im vadila jedna malá poznámka, v ktorej sa pripúšťa, že rozvedení a znova civilne sobášení ľudia môžu v určitých prípadoch prijímať sviatosti. Pápež doslova píše: „Zákony nie sú kameňmi na hádzanie do života iných osôb. To je prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa neraz zakrývajú náukou cirkvi, aby súdili, niekedy s povýšenosťou a povrchnosťou ťažké prípady a zranené rodiny.“ Vo vysvetľujúcej poznámke dodáva: „Kňazom pripomínam, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale miestom milosrdenstva Pána a rovnako poukazujem, že Eucharistia nie je odmenou pre dokonalých, ale štedrým liekom a posilou pre slabých“ (EG, slov. vyd., čl. 305, pozn. 351, s. 189.).

V dnešnom svete je bežné, že aj vysokí štátni predstavitelia striedajú svojich partnerov alebo šíria nenávisť a vyzývajú na zabíjanie nepriateľov. V takejto situácii nie je našou úlohou tomu tlieskať alebo naopak súdiť iných. Našou úlohou – kvôli sebe i spoločnosti – je učiť sa rozlišovaniu medzi farizejskou a Ježišovou spravodlivosťou. Verím, že tá Ježišova sa nakoniec presadí.