Jn 13,31-35

Na teologickej fakulte nám prednášal homiletiku profesor Jozef Vrablec, ktorý zdôrazňoval, aby sme nerobili z kázne prednášku a opierali sa o biblický text. Mali sme nájsť ústrednú myšlienku, vysvetliť ju a preniesť do praxe. Keď sme sa snažili držať jeho návodu, čoskoro sa ukázalo, že ak to kazateľ pojme zjednodušene a nekladie si otázky, najčastejšie bude rečniť o láske. Znie to pekne, ale zakrátko aj reč o láske môže vyjsť naprázdno. Preto sa pýtam: Ako to Ježiš s tou láskou myslel; ako to myslíme my?

Jánovo evanjelium v 13. kapitole spomína poverenie, ktoré dal Ježiš pri poslednej večeri svojim učeníkom: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Ježiš dodá, že to má byť na jeho spôsob, a to až tak, že ten spôsob sa stane poznávacím znakom, podľa ktorého sa pozná, kto sú jeho učeníci. Problém vidím v tom, že na lásku sa v kresťanstve často pozeráme ako na úlohu, záväzok, ktorý máme naplniť svojím konaním. Láska je potom náš výkon, naša morálna čnosť. Tomuto chápaniu akoby napovedalo Ježišovo vyjadrenie, že ide o prikázanie. Predsa si myslím, že v tomto prípade nejde o mravnú normu, hoci aj najvyššiu, ale o zjavenie.

Meditácia Jánovho evanjelia v 13. kapitole začína umytím nôh, pokračuje o zradcovi a vrcholí rečou o láske ako novom prikázaní. Spomenutý je tam aj Peter; Ježiš mu predpovedá, že ho zaprie. Jánovo evanjelium tu prezentuje Ježišovo zjavenie a poukazuje na to, o čo Ježišovi ide, čo je preňho hlavné, čo určuje jeho život. Je to nové prikázanie. Je nové, lebo je iné ako všetky doterajšie. Ale nejde o prikázanie vo vlastnom zmysle slova. Prikázanie sa dá splniť, a my môžeme následne hlásiť: Je splnené. Toto nové prikázanie je zjavenie. Je to úloha, na ktorú nemáme, a ak sme triezvi, ani sa na to necítime. V krajinách, kde zúria vojnové konflikty, aj obyčajní ľudia, často ešte deti, musia prijať zodpovednosť, chrániť iných, pomáhať a prenášať dôležité správy. V normálnych pomeroch by ich nik nezaťažoval alebo by im nedôveroval, že úlohu zvládnu. Vo vážnej situácii sú však vystavení skúške a často ju zvládnu nie preto, že na to normálne majú, ale preto, že dostali dôveru a nesie ich aj veľkosť úlohy. Podobne Ježiš nečaká, že sa odrazu začneme obetavo a veľkoryso milovať. Už vôbec nie emocionálne. Nečaká, že na to máme. Zjavuje nám však Boha, ktorý je veľký vo svojom záujme o nás. Preto nehovorí: Buďte na seba dobrí, máte na to… Ale hovorí: Milujte, ako som ja miloval vás, milujte tak, ako sa Boh zjavil vo mne.

Ako kresťania sme sa často prikázaním lásky chválili: Kresťanstvo je naj-náboženstvo, máme príkaz lásky! Od sebachvály je však len krok k farizejstvu a povyšovaniu sa nad druhých. Ak nepochopíme, že nejde pri tomto prikázaní o mravnú normu, do ktorej sa máme svojím konaním napasovať, nutne spadneme do viacerých extrémov: povýšenosti alebo naivnosti alebo skepsy. Odpoveďou na Ježišovo prikázanie lásky nie je otázka, či som dobrý v jeho plnení, ale otázka, či sa mi zjavila láska, ktorou Ježiš miloval; láska, za ktorú som vďačný, láska, ktorá ma premohla.

V ostatných rokoch sú kresťania na Slovensku viditeľní najmä ako bojovníci v kultúrno-etických vojnách. Na pravej strane bojujú proti rozkladu tradičnej rodiny a morálky, na ľavej strane bojujú proti netolerancii a fašizácii. Zdá sa, že obom skupinám sa zjavila vlastná spravodlivosť, nie Božia láska v Ježišovi. Je to ozvena situácie aj v širšom svete a vo svetovej cirkvi, v ktorej sa kresťania vzájomne obviňujú buď z mravného relativizmu alebo z moralizmu.

Pred niekoľkými dňami otvoril pápež František synodu rímskej diecézy (9. 5. 2019). Na úvod predniesol jeden rímsky kňaz celú tirádu jóbovských zvestí o cirkvi v Ríme. Hovoril o tom, ako v Ríme ubúda počet krstov, ako pokrstené deti nepokračujú v živote viery, ako sa mladí ľudia nesobášia, ako sa málokto hlási na štúdium za kňazov, ako málo ľudí navštevuje bohoslužby… Pápež si to vypočul, a potom doslova povedal: Nepotrebujeme prefabrikované riešenia, ale počúvať volanie dnešných ľudí a pochopiť, čo žiadajú. Potrebujeme Ducha Svätého, ktorý kopne do stola, prevráti ho a všetko začne znova od začiatku.

Ako sa spozná nový začiatok podľa nového prikázania? Vo veľkonočnom čase čítame v katolíckych kostoloch knihu Skutky apoštolov. Na prvú misijnú cestu išli spolu Pavol a Barnabáš. Barnabáš vytiahol Pavla z izolácie, lebo Pavol 10 rokov po zjavení vzkrieseného Ježiša trčal v Tarze a nikam nechodil. Potom sa vydali na cesty. Najprv obchádzali tradičných veriacich a navštevovali synagógy. Keď svedčili o Ježišovi, časť tých tradičných ich hnala kade ľahšie, iní sa potešili a pridali, a najmä sa pridávali pohania: Uverilo veľké množstvo Židov i Grékov. Židia, ktorí neuverili, pobúrili a roztrpčili pohanov proti bratom. Barnabáš a Pavol ale hovorili smelo, dôverujúc Pánovi, ktorý slovo svojej milosti potvrdzoval svedectvom tak, že sa ich rukami diali znamenia a divy (Sk 14,1-3).

Aj slovo bolo z milosti, z Božej lásky. A k tomu znamenia a divy. Netreba si to predstavovať celkom zázračne. Pavol a Barnabáš tiež neboli iba svätí, pohádali sa kvôli Markovi a nikdy sa už nedali dokopy. Po rokoch napísal Pavol známy hymnus o láske: Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol (1 Kor 13,1-13). Nepísal to nikomu na svadbu, ale sám sebe, keď ľutoval, ako nevďačne sa rozišiel s Barnabášom. Pri všetkých ľudských slabostiach prvotné kresťanstvo nemoralizovalo hriešnikov ani nevysmievalo tradicionalistov, ale hlásilo sa k láske zjavenej v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Nie v našej, ale jeho láske. Kto sa jej poddá, nebojuje v politicko-kultúrno-etických vojnách, ale nosí uzdravenie a radosť chudobným. Podľa toho sa pozná nový začiatok, podľa toho sa poznajú Ježišovi učeníci.