Lk 5,1-11; 1 Kor 15,1-11

Na nedávnom stretnutí kňazov nášho obvodu (dekanát Bratislava – sever) sme sa rozprávali o nedostatku kňazov. Z istého pohľadu je dnes kňazov dosť. Keď som pred 30 rokmi prišiel do Bratislavy, vo všetkých okolitých farnostiach (často niekoľkotisícových) bol všade len jeden kňaz. Dnes sú poväčšine dvaja. Veľký problém nastal, keď niekto z nás ochorel. Spoľahnúť som sa mohol na obetavé ženy a mužov z farnosti, ktorí popri práci v zamestnaní a svojej rodine venovali svoj čas vyučovaniu náboženstva, deťom a mládeži, príprave bohoslužieb, organizačným činnostiam, cirkevnej ekonomike, kultúrnym aktivitám a mnohému ďalšiemu. Na kňazskej schôdzi sa spomenulo, že tento rok v 1. ročníku študuje za naše arcibiskupstvo len jeden záujemca o kňazské povolanie. To je naozaj málo. Preto nás pán arcibiskup poprosil, aby sme sa po celý ďalší rok modlili za nové kňazské povolania.

Kňazské povolanie sa často chápe ako niečo zvláštne. Nedávno sme čítali state z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom o Božích daroch, charizmách. Apoštol nabádal kresťanov v Korinte, aby si vážili svoje charizmy, aby sa nik nepodceňoval ani nepovyšoval, ale všímal si, aký dar mu dal Boh na úžitok ostatným. Minulú nedeľu sme od apoštola počuli, že najväčší alebo základný dar je láska. Priamo o dare kňazského povolania Pavol nepísal. Písal, že Boh niektorých ustanovil za apoštolov, iných za prorokov, iných za učiteľov (1 Kor 12,28). Myslel tým dnešné kňazské povolanie? Asi ťažko. Pri každom krste značíme krsteného človeka sv. olejom a hovoríme, že je pomazaný na úlohu Krista kňaza, proroka a kráľa. Každý kresťan je teda povolaný ako Ježiš posväcovať, prorokovať a kraľovať, sprítomňovať Božiu lásku, múdro učiť a byť zodpovedným za spoločnosť. Ako kňazské povolanie sa medzi kresťanmi začala v neskoršej dobe označovať zodpovednosť za miestnu cirkev – farnosť. Nečakalo sa však na to, či niekto príde a povie, že chce byť kňazom, ale naopak, ľudia prišli za niekým, ak videli, že múdro hovorí, dobre radí a pomáha ostatným, a toho si potom zvolili do vedenia svojej farnosti – vybrali ho za kňaza.

Pred niekoľkými týždňami som spomenul, že charizma kňazského povolania spočíva v tom, že kňaz ostatným ľuďom pomáha, aby spoznali a žili svoj dar od Boha, duchovne ich sprevádza, aby poznali Božie zámery s nimi, a stará sa o jednotu spoločenstva cirkvi. Preto predsedá sláveniu pamiatky na Ježišovu poslednú večeru a vykladá Božie slovo. Kňaz to má robiť nie namiesto ostatných, ale spolu s ostatnými ako jeden zo symbolov Ježišovej prítomnosti. Dnešné čítanie z evanjelia spomína povolanie prvých Ježišových učeníkov: Šimona Petra, Jána a Jakuba. Povolal Ježiš týchto rybárov za kňazov? Ježiš povedal Petrovi, že ho povoláva za „lovca ľudí“. Na prvé počutie to znie divne. Pán arcibiskup vo svojom výklade k dnešnému textu evanjelia vysvetľuje to „lovenie“ v zmysle zachytenia, podania ruky, aby bol niekto vytiahnutý z mora nebezpečenstva, zachránený z ohrozenia života. Osobne túto úlohu pokladám za úlohu všetkých kresťanov, ako je aj učeníctvo alebo nasledovanie Ježiša úloha nás všetkých. Samozrejme, Peter a jeho rybári sa stali bližšími Ježišovými priateľmi, ale až po jeho smrti a zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Sv. stali sa skutočnými predstaviteľmi spoločenstva, ktoré sa označovalo za Ježišových nasledovateľov. Napriek dramatickému opisu povolania prvých učeníkov – rybárov, ako to dnes podáva Lukášovo evanjelium, apoštolmi, učeníkmi či kňazmi stali sa títo ľudia až potom, ako sa im zjavil vzkriesený Kristus. O tom sme dnes čítali z Pavlovho prvého listu Korinťanom: Zjavil sa Kéfasovi (Petrovi) a Dvanástim, potom 500 bratom naraz, tiež Jakubovi a znova všetkým apoštolom a ako poslednému mne (1 Kor 5,8).

Apoštol Pavol písal vo svojom liste o zmŕtvychvstaní po tom, ako vysvetlil Božie charizmy a zdôraznil lásku. Všetky tie dary vychádzajú zo zjavenia Kristovho zmŕtvychvstania. Z neho pochádza povolanie byť kresťanom a prípadne aj kňazom. Otázka na nás je, ako si vieme dosvedčiť Kristovo zmŕtvychvstanie a zoslanie Božích darov. Ak to máme dokázať, nesmieme to hľadať v nejakých zvláštnych situáciách. Ježiš oslovil Petra pri práci, Pavla dokonca počas jeho cesty, na ktorej chcel zlapať – podľa jeho predstavy – odpadlíckych kresťanských Židov. Odpoveď dostaneme, ak nebudeme hľadať mimoriadne zázraky, ale uvidíme ten zázrak, že vôbec veríme, že milujeme, že sa zaujímame o druhých, hoci aj cudzích ľudí, a chceme byť ich „lovcami“ z problémov, trápení a nešťastí.

Ak študuje za kňaza v jednom ročníku jeden záujemca, neviem si to dosť dobre predstaviť. Možno sú tam aj iní študenti, študentky… Vo Viedni som na teológii zažil plné posluchárne a študovne mladých ľudí, bolo ich veľmi veľa, dievčat i chlapcov. Kňazmi však plánovali byť len 1-2 na ročníku. Dekan tamojšej teologickej fakulty však hovorieval: Netreba sa modliť za kňazské povolania. Pán Boh sa netrochári. Dáva povolania cirkvi tak ako aj v minulosti. Modliť sa nám však treba, aby sme dnes tie povolania videli tam, kde sú. Lebo tie povolania v cirkvi máme, ale ich nevidíme…

Modlime sa teda za videnie našich povolaní, ktoré máme od Boha. Za dialóg a lásku v cirkvi, za vzájomné počúvanie a priateľstvo, za cirkev, ktorá bude svedkyňou Božej lásky pre nás i pre celú spoločnosť!