2 Kor 5,17-21; Lk 15,1-3.11-32

Keď chcel byť kedysi nejaký vojenský veliteľ úspešný, nemohol sa spoľahnúť len na schopnosť improvizácie a odvahu svojich vojakov, ale musel si pripraviť vhodnú stratégiu. V praxi to okrem iného znamenalo obhliadnuť si terén a zaujať výhodnú pozíciu. Tu, v Borinke, bolo by zaiste vhodné, aby sa vojaci usadili niekde na kopci a mohli mať celú obec a prístupové cesty pred sebou ako na dlani. Možno aj preto v roku 1809 vyhodili Francúzi miestny hrad Pajštún do vzduchu, aby už nikomu na takéto ciele nemohol poslúžiť.

Apoštol Pavol v 2. liste Korinťanom v 5. kapitole píše o vzťahu ľudí s Bohom, akoby išlo o dve pohnevané strany, ktoré sú vo veľkom konflikte. Vzájomný spor sa ukončil, dospelo sa k zmiereniu vďaka Kristovi. Apoštol sám cíti sa byť Kristom delegovaný toto zmierenie odovzdávať ďalej. Takto Pavol vysvetľuje kresťanom v Korinte, prečo sa angažuje a namáha. Chcel, aby si ľudia prestali zakladať na sebe, na svojom tele, svojom pôvode, svojom vzdelaní a ďalších prednostiach, a naozaj pochopili, čo znamená ich kresťanstvo. Ono znamená najmä zvláštne zmierenie a výmenu: Kristus prijal na seba naše hriechy a my sme prijali jeho spravodlivosť.

Touto rečou nás apoštol ťahá akoby na veľký kopec, z ktorého získame rozhľad a budeme vidieť všetky súvislosti. Z toho kopca uzrieme, že sporná strana, s ktorou máme spor, nie je niektorý náš sused, ani niekto z príbuzných či kolegov, nie sú to ani ľudia, s ktorými sa rozchádzame v politických názoroch, ani ľudia, ktorí nás rozčuľujú vo vlastnej cirkvi. Sporná strana, s ktorou si máme porozumieť, je predovšetkým sám Boh. Je to naozaj veľký kopec, na ktorý nás ťahá apoštol. Ak naň ale nevyjdeme, nepochopíme. Z Pajštúna vidieť ďalej, ako spoza vlastného plota. S menej veriacimi ľuďmi je ťažko hovoriť o Bohu, ak ho nevnímajú. Preto ich treba ťahať na pomyselný kopec, z ktorého získajú rozhľad a uvedomia si, že musia riešiť nielen svoje každodenné starosti a radosti, ale aj svoje základné umiestnenie v živote: Kam to vlastne patrím?

Podľa rozprávania z dnešného evanjelia istý mladý muž si riešil svoje miesto v živote tak, že hľadal svoju realizáciu v tzv. veľkom svete. Hľadal to tak, ako je časté; kým mal, míňal a užíval si. Premýšľať začal až vtedy, keď bol celkom ponížený. Domov sa pobral z praktických dôvodov. Poznáme ten príbeh. Hriešnika privítal otec takým spôsobom, že syn odrazu zistil, že domov nie je strecha nad hlavou, ani len stabilita pravidiel a povinností, ale stabilita záujmu, úcty, prijímania jedného druhým. Druhý syn z domu neutiekol, ale o čom je domov, nepochopil.

Kristus sa v príbehu identifikuje s postavou otca. Nejde len o otca z príbehu, Kristus sprítomňuje Boha, ktorý je tvorcom nášho domova, nášho životného zázemia a našej identity. Nie je to také ľahké, ako sa niekomu zdá. Kristus, ako vysvetľuje apoštol Pavol, koná službu zmierenia. Povedané s Pavlom to však znamená, že Kristus sa stal hriechom, aby sa hriešnik stal Božou spravodlivosťou. Na prvé počutie nechápeme. Ale o tom je ten príbeh z evanjelia. Otec, ktorý hostinou slávi návrat syna, je v očiach druhého syna hriechom. Všetko zle! – kričia farizeji a zákonníci na Ježiša. Všetko zle! – kričí poctivý syn na svojho otca. Oproti kresťanom v Korinte, ktorým takpovediac krstná voda ešte nestihla stiecť po brade a už sa stihli vyvyšovať aj nad Pavla, Pavol hovorí: Nezachraňuje nás vzdelanosť, svetovosť, zázraky, charizmy, ale ani povinnosti, pravidlá, náboženstvo bez lásky! Zmierenie tvorí a zachraňuje ten, kto ide v ústrety, kto stabilne miluje, kto prijíma liberálneho i konzervatívneho hriešnika. Kto ich prijíma, nie aby schválil hriechy, ale aby ponúkol domov. Do tejto situácie zmierenia, pozície Božieho vyslanca vkladá apoštol aj seba, svoju úlohu a úlohu cirkvi vo svete. Je to úloha Ježiša a správanie otca z Ježišovho príbehu: Nám odovzdal slovo zmierenia. Sme Kristovými vyslancami (2 Kor 5,20).

Pred rokom 1989 panovali vo svete veľmi napäté vzťahy medzi dvomi svetovými mocnosťami, USA a Sovietskym zväzom. Vzájomne sa strašili stovkami rakiet s atómovými hlavicami. Americký prezident, bývalý herec, rád hovoril o Rusku ako ríši zla, a niekedy, keď si nedal pozor a boli zapnuté mikrofóny, bolo ho počuť, ako súka nebezpečné vtipy: Práve som dal rozkaz odpáliť rakety na tých červených diablov… Potom sa ale stretol s najvyšším sovietskym predstaviteľom na Islande a dohodli sa na zmierení, podpísali zmluvy o odstránení nebezpečných zbraní. Ktosi z novinárov pripomenul, že pomohlo tomu i ľudské zblíženie oboch štátnikov. Ruský prezident mal povedať na začiatku stretnutia americkému: Pán prezident, fúka tu, vezmite si šál, aby ste neprechladli…

Z istého pohľadu tí dvaja politici vtedy precítili, že svet je spoločný domov, za ktorý sú zodpovední. To, čo niektorí ľudia pochopia len občas, máme ako kresťania tvoriť vedome a trvale – na základe svojej skúsenosti s Kristom, ktorý nám ukazuje pravý domov, Boha ako milosrdného otca a nás ako vlastných bratov a sestry. Podmienkou je vystúpiť z malých pohľadov a polovičných výhľadov a uvidieť, o čom to všetko je, kde sme doma a kam patríme. Tomuto cieľu nech slúži naša modlitba, naše slovo i naša ľudskosť, v ktorej jeden druhého prijímame!