Jn 9,1-41

Po tieto dni sa mi občas ohlásia niektorí kolegovia: Čo robíš, si zdravý, ako to pôjde ďalej?, pýtajú sa po telefóne. Mám čo robiť, pracujem na niektorých textoch, a vybavenie e-mailovej korešpondencie mi tiež zaberá dosť času. Okrem výnimiek však nemám žiadne stretnutia, žiadne porady a sv. omše slávim bez účasti verejnosti. Vo svete sa začína uvažovať, aké dopady bude mať súčasná nákaza na politiku a ekonomiku i na súkromné životy ľudí. Premýšľam, čo táto kríza prinesie cirkvi. Nepovedia si ľudia, že predstavitelia cirkvi nám dali najavo, že bohoslužby, omše, spovede, krsty, sobáše vlastne nepotrebujeme? Faktom je, že ľudia si zvykli, že cirkev – to sú predovšetkým kňazi, a najmä ich činnosť v kostoloch, teda slávnosti, rituály, obrady… A keď sa toto nedeje (aspoň nie pred očami verejnosti), tak čo sa má ešte diať?

Na 4. pôstnu nedeľu sa pri liturgii odporúča čítať text z Jánovho evanjelia o uzdravení človeka slepého od narodenia. Vo všetkých štyroch evanjeliách narazíme na viacero rozprávaní o Ježišovi, ako uzdravoval ľudí. Mohlo by sa zdať, že uzdravenia sú v evanjeliách spomínané ako dôkazy Božieho konania na Ježišovi. Nejde však o priame dôkazy, skôr znamenia, ktoré majú povzbudiť k premýšľaniu, vďačnosti, a napokon k viere. Viera v Ježišovo poslanie sa pritom rodí zväčša cez vážne konflikty, do ktorých je zatiahnutý Ježiš i ľudia, ktorí sa uzdravili.

Konfliktný je aj príbeh o uzdravení slepca v 9. kap. Jánovho evanjelia. Priebeh udalosti je opísaný jednoducho. Ježiš pred učeníkmi spomenie, že sa na tom človeku majú zjaviť Božie skutky, a potom už nič, len mu oči potrie blatom a pošle ho umyť sa. Po uzdravení však nenastane radosť, ale vznikne spor a obviňovanie. Zo súvislostí sa dozvedáme, že samotná slepota bola vnímaná ako trest za hriechy a nevzbudzovala veľa súcitu. Následne sa uzdravenie toho muža snažili vysvetliť ako podvod a klamstvo. Rodičia uzdraveného dostali strach a bývalý slepec bol opakovane vypočúvaný ako nejaký darebák. Keď bránil Ježiša, zakázali mu chodiť medzi ostatných ľudí. Na záver sa Ježiš opäť stretne s týmto človekom a akoby komentujúc udalosť povie: „Súdiť som prišiel na tento svet, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, oslepli“ (Jn 9,39). Vtedy sa opäť do Ježiša zadrapia farizeji, či ich pokladá za slepých, a on im odpovie: Žiaľ, nie ste slepí, ale namýšľate si, že vidíte.

Navonok je rozprávanie o uzdravení slepca príbehom o Božej moci uzdravovať skrze Ježiša, ale v Jánovom evanjeliu ide o osobitejšiu otázku: Čo je to vlastne viera v Boha, čo je viera podľa židovskej tradície a ako sa táto viera prejavuje medzi ľuďmi? Jednu možnú odpoveď na otázku predstavujú farizeji so svojím presvedčením, že náboženská pravda a morálka sú tam, kde sa striktne dodržujú rituálno-morálne predpisy. Druhú odpoveď predstavuje Ježiš, keď povie: „My musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň“ (Jn 9,4). Nehovorí ja, ale my. Do toho „my“ sú zahrnutí jeho učeníci a vôbec všetci, čo si uvedomujú, že nevidia, všetci neistí, hľadajúci, pýtajúci sa. A napokon aj ten slepec, ktorý to možno už vzdal, o nič neprosil a neodmietol Ježiša, keď mu tak divne navrhol, že mu blatom potrie oči.

Áno, náboženská viera a pravda sú tam, kde sa konajú skutky toho, ktorý Ježiša a nás poslal. Otázka je, čo sa tými skutkami myslí. V časti cirkvi vládne predstava, že skutky, ktoré nás Boh poslal konať, sú slová, ktorými vyznávame svoje pevné presvedčenie o viere, morálke či „kresťanskej“ politike, a potom skutky, ktorými to presvedčenie presadzujeme. Ježiš však hovorí: Bolo by ešte odpustiteľné, ak by ste svoje slepé presvedčenie mali preto, že ste slepí. Ale, žiaľ, vy tvrdíte, že vidíte… Oproti náboženskému konaniu ako dodržiavaniu rituálov a zákonov Ježiš koná Božie skutky tým, že uzdravuje vtedy, keď je to zakázané, teda v sobotu. Vedome ide do konfliktu s presvedčenými, aby ukázal, že Boží skutok je konať dobro, uzdravovať telesne, psychicky a duchovne, a to práve v sobotu, lebo práve na sviatok má medzi nami zažiariť Božie oslobodenie. 

Po tieto dni sa cirkev v zodpovednosti za zdravie ľudí zriekla všetkých verejných aktivít. Ako náhradu ponúkajú cirkevné médiá a niektoré farnosti prenosy bohoslužieb. Na jednom rímskom sídlisku začali kňazi slúžiť sv. omšu na streche kostola, skadiaľ ich je možno dobre vidieť a počuť. Kostol je tam pomerne nový, má rovnú strechu. S pánom organistom premýšľam aj ja, nie o slúžení omše na streche, ale využití nejakého média, skôr audio ako video, ale nepokladám to za podstatné. Myslím na skúsenosť našej cirkvi, ktorá sa počas komunistického prenasledovania síce stretávala v kostoloch, ale ešte viac žila v alternatívnych formách – v podobe malých spoločenstiev, ktoré sa spolu modlili, vzdelávali a pomáhali si. Ako sa ukazuje, náš život neohrozujú len politickí diktátori, ale aj vážne choroby, a pri zohľadnení dnešného evanjelia treba pripomenúť, že aj náboženskí i politickí farizeji, ľudia slepého, totalitného presvedčenia. Riešenie a liečenie nemôže byť v našej izolácii a v pestovaní iba virtuálnych, nereálnych kontaktov, ale naopak v stretnutí s realitou.

Ako povedal jeden biblický exegéta: „Slepota znamená, že sme stratili kontakt s realitou, že sme zabudli, ako sme Bohom utvorení z prachu zeme. K slepote patrí, že vieme všetko. Naopak, ne-vedenie, otvorenosť, odmietanie vopred určeného a stanoveného nás činí schopnými prijať Božie pôsobenie.“ Využime tento zvláštny čas na návrat do reality a na konanie oslobodzujúcich Božích skutkov!