Lk 1,39-45

V minulosti som pred veľkými sviatkami počúval celé hodiny ľudí, ktorí sa prišli vyspovedať. Trvalo to dlho, lebo prichádzali mnohí. Jeden priateľ mi rozprával, ako raz spovedal v Zlatých Moravciach. Posadili ho pred oltár, mal výhľad na celý kostol. Bolo tam toľko ľudí, že si spomenul na jeden čínsky film o prechode cez rieku Jang-c’-ťiang. V tom filme robotníci pomaly, trpezlivo postupovali celé hodiny v hustých radoch dopredu, až kým nepremostili rieku. Podobne sa v tom kostole ľudia celé hodiny pomaly posúvali pred oltár a rozdeľovali sa k jednotlivým spovedníkom.

V súčasnosti je menej takéhoto spovedania a otázka je, či to treba ľutovať. Keď si všimneme čítania zo Sv. písma, ktoré počúvame pred Vianocami a na Vianoce, veľké udalosti sa neodohrávajú uprostred množstva ľudí, ale počas tichých až intímnych stretnutí. Na začiatku Lukášovho evanjelia sa spomína zjavenie anjela otcovi Jána Krstiteľa a hneď potom podobné zjavenie Panne Márii. V 1. kapitole Lukášovho evanjelia nasleduje rozprávanie, ktoré sme dnes čítali. Opäť ide o intímne stretnutie. Stretávajú sa dve ženy a všetko podstatné je vyrozprávané cez ich vnútorné zážitky. Alžbeta vníma pohyby dieťaťa vo svojom lone a napĺňa ju Duch Svätý. V Márii poznáva požehnanú ženu a v jej dieťati požehnaný plod jej života. Poznáva to, lebo vo svojom tele vníma radosť svojho dieťaťa.

Akú výpoveď nám prináša toto rozprávanie? Navonok ide o celkom súkromnú udalosť. Stretávajú sa dve tehotné ženy, ktoré majú zvláštne zážitky. Takéto udalosti máme sklon podceňovať. Nazdávame sa, že veľké veci sa dejú za iných okolností. Nie, veľké veci sa rodia práve takto. V tichosti, súkromí, temer ako vo sne dostávame Božie oslovenie. Učíme sa mu rozumieť pri stretnutí s niekým blízkym a pri vnímaní svojho tela – v materstve, otcovstve, zdraví i chorobe, bolesti i radosti, ktoré prežívame. V takýchto situáciách, keď sa celkom osobne dokážeme s niekým stretnúť, počúvať, rozprávať, tešiť sa a niekedy plakať, dejú sa najväčšie veci. Mária a Alžbeta takto prežívajú svoju situáciu. Nielen očakávajú narodenie svojich detí, ale vnímajú aj požehnanie Bohom a svoju úlohu pred ním.

Autor evanjelia do stretnutia Márie a Alžbety vniesol aj osobitnú teologickú výpoveď. V čase rodiaceho sa kresťanstva časť Židov uznávala Ježiša ako Mesiáša, ale Ján Krstiteľ bol vnímaný temer na rovnakej úrovni. Preto sa v Lukášovom evanjeliu od počiatku porovnáva Ján a Ježiš a zdôrazňuje sa prednosť Ježiša pred Jánom. Inak prijme Božie oslovenie Jánov otec, inak Ježišova matka. Pri návšteve Márie u Alžbety Alžbetino dieťa poskočí od radosti a pohne matku k ucteniu si mladšej Márie a jej dieťaťa. Potom nasleduje príbeh o Jánovom narodení a povie sa, že ruka Pánova bola s ním (Lk 1,66). Nasleduje príbeh Ježišovho narodenia a povie sa, že on je Spasiteľ, Mesiáš a Pán (Lk 2,11). Minulú nedeľu sme z Lukášovho evanjelia počuli, že Ján počas verejného pôsobenia ľudí napomínal, karhal a krstil, aby ich prebudil zo starého spôsobu myslenia a konania, ale zdôrazní sa, že Ježiš je ten, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (Lk 3,16).

Vo včerajších novinách som videl kreslený vtip. Sv. Peter a Otec nebeský pozerajú z neba na zem, vidia, že ľudia sa stále naháňajú, a tak si povedia: Trochu im nasnežíme, aby spomalili… Po čase vidia, že je to s ľuďmi ešte horšie, a tak povedia: Zapneme radšej kúrenie… Veľká časť ľudí dnes prežíva Vianoce na takejto úrovni vnímania: sneží-nesneží, bude-nebude dobrá atmosféra, pozrieme televíziu alebo sa pôjde na návštevu alebo niekam na lyže… Ďalší chcú urobiť aj niečo duchovné, a tak prídu do kostola na spoveď a v studenom priestore si obetavo odstoja aj hodinu, kým príde na nich rad. Koľkí však prijímame krst Duchom Svätým a ohňom, ktorý by nás tak spálil, žeby sme sa už nikdy nevrátili k starému spôsobu života?

Možno sa spýtame: Ako sa to dá zažiť, ako sa to dá spoznať? Dnes v tom rozprávaní o Márii a Alžbete sme počuli jednu odpoveď. Podľa radosti, ktorú vnímame v srdci či pod srdcom, ako budúca matka v neistote a nádeji, a predsa najmä podľa tej radosti poznávame, kde na nás čaká požehnanie, Božie obdarovanie. Pripravoval som raz skupinu dospelých ľudí na krst a prijatie ďalších sviatostí. Jedna z mladých žien, ktoré boli v tej skupinke, sa ma po istom čase pýtala: Kedy už budeme môcť ísť na spoveď? Ja som trochu žartom odpovedal: Keď sa na to budete tešiť. A ona hneď reagovala: Už sa neviem dočkať!

Takú radosť prajem nám všetkým. Radosť, ktorá sa nedá vystáť pri pokladnici v obchode, ani pred spovednicou v kostole. Dá sa však spoznať pri tichých, poctivých, často až intímnych stretnutiach so sebou samým a s ľuďmi, ktorí sú nás pripravení počúvať. Na všetkých, ktorých takto stretávam, počúvam a oni počúvajú mňa, pokúsim sa myslieť a za nich pred jasličkami a pri stromčeku ďakovať.