Z príležitosti 30. výročia tzv. Novembrovej revolúcie objavili sa pokusy o porovnávanie: či sa ľuďom žilo lepšie za socializmu alebo teraz. Odpovede i skúsenosti sú rôzne. Rôzne sú aj skúsenosti so systémom, ku ktorému sa tých 30 rokov hlásime a nazývame ho demokracia. Vieme, že slovo demokracia pochádza z gréčtiny a znamená vláda ľudu. Vládne ľud? Skôr platí, že vládnu rôzne politické skupiny a veľmi bohatí ľudia. Aj preto sa objavujú názory, že by bolo lepšie, ak by nevládli politické strany, ale jeden človek, niekto ako kráľ, ktorý by bol múdry a spravodlivý.

Keď bol v roku 1926 v našej cirkvi zavedený sviatok Krista Kráľa, išlo o určitú odpoveď na pád viacerých kráľovstiev po Prvej svetovej vojne. Zo strany cirkvi išlo o upozornenie či varovanie pred ilúziami, že zosadením kráľov a nastolením moci ľudu nastane hneď lepší svet. Cirkev chcela pripomenúť: Moc, ktorú si máme vážiť, moc, ktorú máme podporovať, nemá byť moc jedného človeka alebo jednej skupiny ľudí, ale má to byť moc Božia, kráľovstvo Božie, reprezentované Ježišom ako Kristom čiže Pánom a Kráľom.

Čo si však pod takouto mocou predstaviť a ako sa dá Božia moc vôbec ustanoviť? Kraľovanie sa tradične spájalo s predstavou, že kráľ suverénne presadzuje svoju vôľu. Kraľovanie, ako poznáme z dnešnej Európy, je kraľovanie na ozdobu, nejde o skutočnú moc. V Ježišovej dobe sa kraľovanie spájalo so skutočnou mocou. Vo sfére rímskej vlády, do ktorej spadala aj Ježišova vlasť, však každé označenie niekoho za kráľa rovnalo sa vzbure proti cisárovi. V tom zmysle bol nápis na Ježišovom kríži – židovský kráľ – pomenovaním dôvodu Ježišovho potrestania. Z podobného zločinu boli obvinení ďalší dvaja, vedľa Ježiša ukrižovaní. Previnili sa pravdepodobne vzburou, asi teroristickým činom voči rímskym vojakom. Obvinenie Ježiša zo snahy uchopiť politickú, súdnu a vojenskú moc bolo, samozrejme, falošné. Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva, niektorí Židia si to kráľovstvo stotožňovali s politickou mocou v Izraeli, ale kto Ježiša naozaj počúval a nasledoval, vedel, že Ježiš si moc Božiu nepredstavuje politicky.

Zvlášť v Lukášovom evanjeliu je Božie kráľovstvo predstavené ako moc, ktorá stojí na strane biednych, ponižovaných, utrápených a hriešnych. Ide o skutočnú moc, nielen o charitu či súcit. Charitná pomoc (pri všetkej úcte) nemení situáciu človeka, iba mu jeho biedny stav uľahčuje. Moc Božia však mení situáciu človeka. Ak sa jej otvorí – Ježiš hovorieval: ak uverí – zmení ho Božia moc vnútorne. Zo smutného a pesimistického zmení ho na človeka dôvery, sily a radosti. A zmení ho aj navonok. Z osamelého zmení ho na človeka priateľského a solidárneho. Okolo neho vznikne spoločenstvo a zo spoločenstva často aj spoločenský pohyb, hnutie. Tak sa Božie kráľovstvo, zaiste, môže napokon dostať aj do sveta politiky. Nikdy však nemožno samotné uchopenie moci pokladať za nastolenie Božieho kráľovstva, hoci aj v mene najlepších morálnych ideálov.

V 15. stor. vládla v talianskej Florencii rodina Medici. Známa je ich podpora najslávnejších umelcov vtedajšej doby. V tom čase pôsobil vo Florencii aj dominikánsky kňaz menom Savonarola, ktorý kritizoval hriechy mocných a prispel k pádu Mediciovcov. Mesto bolo vyhlásené za Kristovu republiku a začalo sa riadiť náboženskými predpismi. Savonarola bol o pár rokov zvrhnutý a roku 1498 upálený ako kacír. Dominikánska rehoľa sa vraj usiluje o jeho svätorečenie. Savonarolov pokus nastoliť Božie kráľovstvo spojením  náboženstva a politiky nestroskotal preto, že mal silných protivníkov, vrátane vtedajšieho pápeža. Stroskotal preto, že Božie kráľovstvo nikdy nie je to isté, čo konkrétna svetská moc, a to ani s najlepšími úmyslami. Moc Božieho kráľovstva si predstavme ako moc, ktorou na nás pôsobí čisté a zdravé životné prostredie. Alebo prostredie, kde okolo nás nebude špina a zápach, ale krása prírody a umeleckých predmetov. Príroda a umelecké veci nevládnu politicky. Ale majú nad nami moc! Pomáhajú nám žiť, tešiť sa zo života a byť aj lepšími ľuďmi.

Podobne vládne Božie kráľovstvo. Tam, kde sa mu otvoríme, kde uveríme Ježišovi, že on je náš Kristus, náš Kráľ, tam meníme svoje správanie k sebe, k iným ľuďom i k prostrediu, ktoré nás obklopuje. Vtedy sa do našej pozornosti nedostanú na prvom mieste bohatí a vplyvní, ani známi či slávni, ale tí, čo nás najviac potrebujú. Možno takí, aký bol ten lotor vedľa Ježiša na kríži, čo ho na poslednú chvíľu prosil: Spomeň si na mňa… Ak by sme chceli použiť dnešnú reč, dalo by sa povedať, že Ježiš bol demokraticky poslaný na smrť. Pilát ho nechal ukrižovať, lebo sa takticky podrobil vôli židovskej veľrady a zhromaždeného ľudu. Podľa Jánovho evanjelia sa Pilát dokonca pýtal: Vášho kráľa mám dať ukrižovať? Keď mu veľkňazi a ľud odpovedali, že áno, počúvol ich (Jn 19,15).

Nie, demokraciu ako vládu takéhoto ľudu naozaj nepotrebujeme. Nepotrebujeme však ani vládu jedného múdreho, ba ani svätého nad všetkými ostatnými. Potrebujeme vládu Boha, ktorý sa nám zjavil v milosrdnom a vernom Ježišovi Kristovi. V tom dôsledne vernom Bohu Otcovi a dôsledne milosrdnom voči všetkým utrápeným. Dnes sa mu klaniame a ho vyznávame, aby sme s ním mali podiel na jeho kráľovstve.