Mt 25,31-46

Pred dvoma týždňami sa v Trnave na púti udiala zvláštna vec. Na záver sv. omše vystúpil jeden politik a žiadal, aby bol na Slovensku intronizovaný (uvedený na trón) Ježiš Kristus. Kto v neho verí, uznáva, že Ježiš je Kristus, teda Pán, autorita, ktorú odobril sám Boh, a ak je na tróne, tak je to v nebi a odtiaľ nám kraľuje. Keď sa takto vyjadrujeme, hovoríme v obrazoch – lebo, pravda, aký trón je v nebi, aké kraľovanie? Nie je to nič materiálne ani politické. Symbolicky niekoho intronizovať zaiste môžeme, môžeme urobiť nejaké gesto, nejakú modlitbu, pri ktorej vyhlásime Ježiša za svojho kráľa. Ťažko si však predstaviť, čo by od takej modlitby očakávali vládnuci politici.

Sviatok Ježiša Krista ako kráľa zaviedol do kalendára pápež Pius XI. v r. 1925. V istom zmysle tento sviatok súvisí s politikou, keďže to bolo v čase, keď v Európe po 1. svetovej vojne zanikli viaceré kráľovstvá. Zdalo sa, že sa rozpadá celý svet. K moci sa drali nové štáty a nové režimy, zväčša k náboženstvu nepriateľské. V tejto atmosfére chcel vtedajší pápež povedať, že pre kresťanov nie je najvyššia moc spojená s nejakým politikom, ale s Ježišom, že on je náš skutočný kráľ.

Ak uznávame niekoho za autoritu, to je duchovná záležitosť, téma úcty, záväznosti, viery a často aj lásky. Ako si tento vzťah, toto uvedenie Ježiša na trón však máme predstaviť a ako to žiť? V jednej z posledných kapitol Matúšovho evanjelia nachádza sa podobenstvo, v ktorom sa hovorí o sudcovi a kráľovi všetkých národov. Kráľ rozsúdi ľudí podľa toho, ako sa správali jeden k druhému. Rozsúdi ich podľa súcitu k tým, ktorí sú slabí a nešťastní. Zvláštne je, že kráľ sa s tými slabými sám stotožňuje: Čo ste urobili jednému z tých najslabších, mne ste urobili. Čo ste neurobili, mne ste neurobili.

Intronizácia Krista za kráľa sa deje tak, že on sám sa hlási k biednemu človeku, že on prvý sa intronizuje, umiestňuje ako kráľ do toho človeka. Od nás sa očakáva, že uznáme túto intronizáciu, že prijmeme toho biedneho človeka za autoritu, za človeka, ktorého si treba uctiť. Deje sa to ako duchovný proces. Vidím iného, vidím ho v problémoch, vidím ho v biede, a nedá mi to nechať len tak. Toho človeka beriem vážne, cítim s ním, stáva sa pre mňa autoritou. Ak v evanjeliu Ježiš hovorí: Mne ste (ne)urobili, tak nás učí vidieť to mocné, kráľovské práve v takomto súcitnom a solidárnom konaní.

Niektorí kresťania nábožne hovoria, že máme pomáhať iným, lebo v nich vidíme Krista Pána. Keď pozorne čítame evanjelium, požiadavka ide ďalej. Ľudia, ktorých kráľ z podobenstva chváli alebo odsudzuje, predsa v tých biednych ľuďoch žiadneho kráľa ani Krista nevideli. Tí biedni ľudia sa pre tých súcitných stali dôležitými jednoducho pre svoj problém, v ktorom ich tí, čo pomohli, nevedeli len tak nechať. Spomenul som si na spory o preambulu európskej ústavy, ktoré prebiehali asi pred 20 rokmi. Politici sa pohádali nie o tom, či bude Ježiš kráľom Európy, ale o tom, či sa kresťanstvo vôbec spomenie v ústave ako jeden zo základov našej kultúry. (Nedohodli sa, kresťanstvo sa nespomína, vlastne ani na ústave sa nedohodli.) Teológ Johann Baptist Metz vtedy navrhol, aby sa v tej ústave uviedlo a priori trpiaceho človeka, teda, že človek v núdzi má mať v našej kultúre prednosť. On vlastne spomenul to, čo povedal Ježiš v podobenstve: Možno o mne nevieš, možno v Boha neveríš, ale uznávaš autoritu trpiaceho. Tam, kde sa táto autorita uznáva a kde sa podľa nej správame, vzniká to, čo sa nazýva Božie kráľovstvo. Inak povedané, Kristus je intronizovaný.

Čo si máme pod tým presne predstaviť? V Mexiku po r. 1920 počas prenasledovania cirkvi viacerí katolíci zomierali na popravisku s výkrikom: „Nech žije Kristus Kráľ!“ V čase prenasledovania, v diktatúre, má svoje miesto aj takéto zvolanie. Ako sme počuli z evanjelia, Ježiš však od nás žiada niečo iné – Kristovo kráľovstvo vznikajúce z pozornosti voči trpiacemu. Nejde však len o to, čo voláme charita (že niekomu niečo dáme zo svojho prebytku alebo preto, aby nás neobťažoval). Má ísť o zmenu, pri ktorej sa meníme my, aj ten druhý, obdarovaný. V stredu 22. 11. 2023 prijal pápež František dve delegácie. Jednu palestínsku a jednu izraelskú. Ľudia z oboch skupín majú príbuzných medzi väzňami jednej alebo druhej strany. Pápež nemôže zastaviť vojnu alebo vyslobodiť väzňov. Môže si však uctiť trpiaceho, a tým zapôsobiť tak, že sa začneme meniť, že sa staneme súcitnými.

V Katolíckych novinách reagoval v komentári riaditeľ SSV na vystúpenie politika na trnavskej púti. Na záver napísal: „Cirkev evanjelium ponúka, nevnucuje. Prijíma každého, kto o to stojí, nie je to žiaden elitársky klub. Boh rešpektuje každého bez ohľadu na farbu jeho pleti, náboženskú či sexuálnu orientáciu. Boh totiž nemiluje iba katolíkov. Hoci zrejme od nich bude viac požadovať“ (Ivan Šulík, KN č. 47, 26.11.2023).

Keď sa tejto požiadavky nezľakneme, ale sa jej potešíme, zmení nás, aj naše prostredie. Vznešene povedané, Pán Ježiš Kristus bude intronizovaný.