Jn 21,1-14

Pýtali sa raz básnika Milana Rúfusa, ako prišiel na báseň, ktorá na prvé počutie znie dosť filozoficky: Ono to raz na každého príde. Príde k nám a príde za vami. Že si hlavu v náhlom osamení, poťažkáva človek na dlani. Verné veci mlčia. Zem i lesy – všetko si ťa ticho spomína. A ty sám v tom tichu spoznáš, že si hlbina (M. Rúfus, Hudba pod ľadom). Básnik odpovedal, že si slová zapísal, keď raz sedel na lúke a díval sa na pasúce sa kravy. Čakali by sme niečo vznešenejšie. Ale prečo? Umelecké i božské zjavenia dejú sa presne takto, uprostred obyčajného a všedného. Ako to však poznáme, že ide o zjavenie, dokonca božské?

Podľa ďalšieho rozprávania v Jánovom evanjeliu o zjavení vzkrieseného Ježiša zjavil sa vtedy, keď Peter a ďalší Ježišovi učeníci lovili ryby. Neboli na výlete, išli na ryby, bola to ich bežná práca. Nechytili však nič. Také niečo nie je nič zvláštne; neúspechy patria k nášmu životu. Uprostred toho neúspechu ich oslovil ktosi neznámy a poradil im, aby skúsili ešte raz spustiť siete. Sú také situácie, že sme ľudsky bezmocní, a vtedy dostaneme nejaký podnet, a keď ho počúvneme, dostaví sa úspech, o ktorom vieme, že nebol v našej moci, že nám bol darovaný. To bola situácia Ježišových učeníkov, situácia, ktorú nazývame zjavenie. Situácia, keď sme nezaslúžene obdarovaní a pohostení. Situácia, keď sa nik nepotrebuje pýtať, čo sa stalo. Vedia, že za tým je Pán.

Kazatelia často kážu o morálke. Dokonca aj liberáli, ak sa ich pýtame na náboženstvo, začnú o morálke: Iste, desatoro uznávame… Ale náboženstvo nezačína s morálkou. Náboženstvo je o zjavení, o prezentovaní Boha. Morálka je dôsledkom viery. Napokon, aj Desatoro začína s prikázaniami, ktoré požadujú úctu k Bohu, klaňanie a vďačnosť. V knihe Exodus začína Desatoro slávnostným vyhlásením: Ja som Jahve, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva (Ex 20,2). Prikázaniu, záväzku teda predchádza zjavenie. Aj záväzku vernosti medzi ľuďmi predchádza zjavenie priateľstva alebo lásky. Priateľstvu učeníkov a učeníčok s Ježišom predchádzalo zjavenie krásy, sily a dobra, ktoré Ježiš prinášal. V skratke to nazvali: Božie kráľovstvo. Božie, lebo nešlo o politiku, kultúrny zážitok, ani iba o dôveru medzi ľuďmi. Krásu, dobro, moc a slobodu zjavoval Ježiš ako dar, milosť od Boha. Je to veľká bieda, ak nemáme v živote nič, čo by sme vnímali ako takýto dar. A je to vyslovene nešťastné, ak si zakladáme iba na sebe alebo sme závislí od druhých, či úplne prepadáme skepse a pesimizmu.

Niektorí dnešní kresťania sa cítia ukrivdení, že sa im Ježiš nezjavuje tak ako apoštolom, že na nich nečaká niekde na brehu, aby ich pohostil. Skôr si treba položiť otázku: Ako sme sa zoznámili s Ježišom? Naozaj len cez niečo naučené, len tradičné, trochu v rodine, trochu v kostole, trochu na náboženstve? Všimnime si: Vzkriesený Ježiš sa zjavuje učeníkom uprostred obyčajnej činnosti, v ich prípade neúspešného rybolovu. Možno ten neúspech je dôležitý. Často sa začneme obzerať po nejakom východisku až vtedy, keď na nás doľahne ťarcha nešťastia. Vtedy sme ochotnejší počúvať i podriadiť sa milému osloveniu a náklonní niečo urobiť, čo by sme inak považovali za zbytočné. Napríklad hádzať siete do mora vtedy, keď sa ryby nechytajú. Bolo ich 153, píše evanjelista. Tajomné číslo, ktoré možno vyjadruje skúsenosť prvej cirkvi na konci 1. stor. n. l. Napriek opakovaným prenasledovaniam a ťažkostiam Ježišovo evanjelium sa šírilo medzi ľuďmi a malo úspech.

Naozaj sa zdá, že v našej cirkvi a vlastne v celej spoločnosti dávame priveľa dôrazu na morálku a primálo na zjavenie krásy, dobra, oslobodenia skrze vzkrieseného Pána. V spoločnosti má moralizovanie podobu delenia na slušných a neslušných. To je však metóda farizejov, nie Ježišových učeníkov. Deľme sa radšej podľa toho, čomu a komu sa klaniame. A klaňajme sa tomu, kto nás oslobodzuje, nie tomu, kto zotročuje. Hriech sa dá opísať aj ako skúsenosť poklony tomu, čo zotročuje. To je aj potrebná otázka na sekulárnych a neveriacich ľudí: Čomu sa klaniaš, čo miluješ? Ak si poctivo takúto otázku položíme, spoznáme, čo je za našimi ideálmi, cieľmi, plánmi, či nás to ťahá nadol alebo nahor k radosti, slobode, dôvere a vďačnosti.

Keď padla tzv. železná opona, bol som po prvýkrát v Nemecku. V meste Münster sme mali nocľah u starého kňaza, ktorý mal byt vedľa fary, kde predtým pôsobil. Nás ubytovali u neho. Podnes si pamätám, aký bol aj vo svojom vysokom veku zapálený za obnovu cirkvi, za cirkev bratskú a sesterskú, ekumenickú, angažovanú za spravodlivosť pre chudobných vo svete. V mladosti musel ísť na front, počas vojny sa dostal až pod Stalingrad. Kňazi v nemeckej armáde slúžili zväčša u zdravotníkov. Ošetrovali ranených, zbierali mŕtvych, odprevádzali s modlitbou na večnosť katolíkov i evanjelikov. Na ústupe prechádzali ruským vidiekom, s mnohými Rusmi nadviazali napriek vojne pekné vzťahy. Nadšenie pre obnovu cirkvi sa zrodilo aj z bolesti, ktorú títo ľudia zažili počas vojny. Dokázali rozoznať dôležité od nedôležitého. Najdôležitejšia sa stala skúsenosť zjavenia Božej moci uprostred nešťastia. Svetla uprostred temnoty!

Môžeme si len popriať, aby sme nezostali hluchí a slepí voči dnešným zjaveniam vzkrieseného Pána, uprostred nášho obyčajného sveta. Aby sme uprostred toho všetkého vždy znova spoznali, kde – ako hovorí básnik – je Božia i naša hlbina.