Lk 24,13-35

Hovorí sa, že naša cesta životom je niekedy hladká, rovná, a inokedy plná jám a výmoľov. Neviem posúdiť, koľko je ľudí, čo si svoju budúcnosť predstavujú ako prechádzku po uhladenej ceste, ale nakoľko si ja spomínam na svoju mladosť, nevidel som budúcnosť ani čierne, ani ružovo. Vnímal som, že svet okolo mňa je pekný, ale v mnohých oblastiach aj veľmi nespravodlivý, a tak som bral život ako boj, v ktorom máme bojovať o svet spravodlivejší a slobodnejší. Dôležitá otázka je, či sa do takého boja chceme zapojiť, a keď, tak ako.

Dnešný príbeh z evanjelia začína zmienkou o dvoch mužoch, ktorí sú utrápení. Ako sa dozvedáme, ich zronenosť je dôsledkom sklamania z Ježišovho osudu. Ježiša videli pred Bohom i pred ľuďmi ako mocného v reči i skutkoch, ale potom zažili, že vedúci kňazi a politici ho odsúdili na smrť. Smutne povedia: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“ Podľa evanjelia sa týmto mužom zjavil vzkriesený Ježiš a rozprával sa s nimi. Pomocou odkazov na texty Starého zákona im vysvetľuje, že nemusia byť sklamaní, a pomôže im pochopiť, ako Boh koná vo svete a v dejinách. Príbeh vyvrcholí pri večeri, na ktorú tí dvaja pozvali Ježiša bez toho, aby ho spoznali. Spoznajú ho vtedy, keď on, hosť, prevezme úlohu hostiteľa a rozdelí sa s nimi o chlieb.

Reč týchto mužov znie dosť politicky: Dúfali sme, že vykúpi Izrael, že vyslobodí našu krajinu, náš národ. Ako si to predstavovali, ako to mysleli? Ti dvaja muži patrili do širšieho okruhu ľudí, ktorí sa nechali Ježišom nadchnúť a nasledovali ho. My sa dnes dívame na Ježiša často len ako na objekt osobnej nábožnosti a málo si uvedomujeme, že keď Ježiša nazývame Kristus (Mesiáš), tak toto označenie ohlasuje Božieho proroka, Božieho konateľa, ale i bojovníka za spravodlivejší svet – ako povedali tí dvaja: za vykúpenie Izraela. Táto úloha sa nedá zúžiť na politiku, ale ani na osobnú nábožnosť.

Pri rozhovore s tými dvoma priateľmi im vzkriesený Ježiš položil otázku: Či toto všetko Mesiáš nemal vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy? Táto otázka patrí aj nám. My dnes nepoužívame pojmy Mesiáš alebo Kristus mimo náboženského vyjadrovania. Ale keď si tie pojmy preložíme, tak ony označujú niekoho, kto ma zachraňuje, kto mi dáva silu prekonávať problémy, kto ma vyslobodzuje z mojej ľudskej nedostatočnosti, kto mi otvára oči pre objavenie toho, čo ma robí radostným, a to napriek trápeniam. A toto všetko nielen v súkromnom poňatí, ale aj v širšom spoločenskom. Kto hrá dnes takúto úlohu Mesiáša, zachraňujúcej autority, obšťastňovateľa a uzdravovateľa spoločnosti? Azda nie politici, zabávači, obchodníci, mediálni komentátori a diskutéri v online i reálnom priestore?

Viacerí ľudia by si dnes – podobne ako kedysi Židia – mohli toho Mesiáša predstavovať ako niekoho, kto mocensky presadí ich záujmy a predstavy. Mocensky v nejakej diskusii, v ktorých ostatných preháda, alebo tak, že odstráni zo spoločnosti tých, čo sa nám nepáčia. Podľa dnešného rozprávania z evanjelia Ježiš tých  dvoch priateľov oslovil inak. Počnúc od Mojžiša a prorokov im vykladal všetko, čo sa naňho v Písme vzťahovalo. Táto poznámka znamená, že kresťania v rokoch 80-90 po Kr. v 1. stor. n. l., keď bolo napísané Lukášovo evanjelium, čítali o Mojžišovi a prorokoch novým spôsobom. V postavách dvoch mužov idúcich do Emauz videli seba, keď strácali odvahu a vieru, keď boli utrápení. Keď však nezostali vo svojom sklamaní, ani pri lacných poučkách, keď premýšľali o svojej situácii a náboženskej tradícii (vrátane Biblie) vo vzťahu k Ježišovi, zažívali podobne ako tí dvaja skúsenosť porozumenia Božiemu slovu i svojej situácii, a z tej situácie nachádzali východisko. A keď nezostali sami a v Ježišovom duchu sa stretávali pri lámaní chleba, teda pri vzájomnom zdieľaní a podelení sa, otvárali sa im oči, a poznávali, že Ježiš je medzi nimi.

Podľa čoho to poznali a podľa čoho to poznáme my dnes? Ak sa naozaj vystavíme Ježišovmu vplyvu, môžeme to poznať ako tí dvaja učeníci spomenutí v evanjeliu. Vtedy zo sklesnutých a unavených sa zmeníme na radostných a angažovaných. Boj za spravodlivejší a slobodnejší svet nebudeme vidieť v prejavoch svetskej moci či vo víťazstvách nad nepriateľmi, ale v našej premene z ľudí ustrašených na odvážnych, nekritických na kritických, sebeckých na solidárnych, tvrdých na milosrdných, z ľudí do seba zahľadených na otvorených. V jedných novinách som si včera všimol pripomienku bolestných udalostí, ktoré zažili kresťania pred štyrmi rokmi na Srí Lanke. Bolo to práve na veľkonočnú nedeľu, 21. apríla 2019. Vo viacerých katolíckych kostoloch i v hoteloch na tomto ostrove zabili v tento deň islamskí teroristi stovky ľudí. Takéto udalosti môžu ľudí zlomiť a viesť k pomste. Ale môžu nečakane aj zjaviť poznanie, ktoré máme v Kristovi. Kresťania na Srí Lanke neprepadli bolesti, ani túžbe po pomste. Zostali verní svojej viere a mnohí nekresťania, ľudia iných náboženstiev, na znak solidarity s nimi vyvesili na svoje domy zástavy s krížom. Z bolesti sa zrodilo nové porozumenie a spolupatričnosť medzi ľuďmi.

Vzkriesený Ježiš kráča aj dnes s nami na ceste. Ak sa necháme osloviť, napriek  trápeniam rozhorí sa nám srdce a otvoria sa nám oči pre jeho prítomnosť i pre úlohy, ktoré s ním máme zvládnuť v osobnom i spoločenskom živote.