1 Kor 1,10-13.17

V súčasnom svete sa veľmi cení pluralita čiže viacero rôznych názorov a možností. Nechceme svet jednofarebný, ale viacfarebný. My, starší, si pamätáme, že v minulosti vládla cenzúra. Uverejniť a vysielať sa mohlo len to, čo schválil nejaký úradník – cenzor, ktorého navyše kontrolovali politici. Pod prísnou kontrolou boli najmä názory na politiku, veľmi bolo kontrolované všetko cirkevné a náboženské, ale napríklad aj muzikanti museli predkladať na kontrolu, čo chcú spievať. Oproti takémuto svetu sme túžili po pluralite, voľnosti a rôznosti.

Keď dnes pri bohoslužbe čítame ďalší úryvok z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, všímame si, že apoštol kritizuje kresťanov v Korinte, lebo sa delia na skupinky a každá sa odvoláva na inú autoritu. Ak sme sa nazdávali, že Pavol bol jediný hlásateľ evanjelia v Korinte, z jeho výčitiek sme sa dozvedeli, že tých apoštolov či hlásateľov bolo viac. Okrem Pavla sa menovite spomínajú istý Apollo a tiež Kefas čiže Peter. Čo by sa nám mohlo javiť ako pozitívne, Pavol vidí ako negatívne. Azda žiarlil na ostatných hlásateľov evanjelia? Alebo chcel byť iba on autoritou? Pavol nebol malicherný, ale ako nebezpečnú videl pluralitu autorít. Autorita pre kresťanov má byť len jedna, a to Kristus. Všetci majú byť skrytí za Kristovým krížom, všetci majú vnímať, že sú v mene Kristovom pokrstení.

Korint bol v Pavlových časoch významné obchodné centrum. V meste žili a doň prichádzali ľudia rôznych národností a kultúr, bohatí i chudobní. Táto rôznosť sa odzrkadlila aj medzi kresťanmi. Neboli rovnakí, naopak, mali rozdielne zvyky i rôzne názory na morálku. Pavol sa cítil za cirkev v Korinte zodpovedný, aj keď tam už nebýval. Okrem toho, ak písal niekam list, počítal s tým, že ho pošlú ďalej, do ďalšej farnosti. Vo svojom liste najskôr vyzdvihol, za čo majú byť kresťania v Korinte vďační: „Ustavične ďakujem Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi; nechýba vám nijaký dar milosti.“ (1 Kor 1,4.7). Pavol akoby chválil, ale vlastne jemne naznačil, že nie kvalita ľudí, ale Božia milosť je to, čo kresťanov v Korinte drží vo viere a dáva im budúcnosť. Zároveň napísal, že ho trápia spory a roztržky, o ktorých sa dopočul. Tamojší kresťania sa delili podľa toho, kto ich pokrstil. V slovenskom preklade čítame, že Pavol od nich chcel, aby hovorili to isté a mali rovnaké zmýšľanie. Nie je to najlepší preklad. Apoštol nepísal, aby sa hovorilo to isté, aby boli ľudia rovnakí, ale: Buďte jednomyseľní, buďte jednej mysle a úsudku!

Z nešikovného prekladu ľahko vznikajú omyly. „Hovoriť to isté“ a „byť rovnakí“ – to sa nedá žiadať ani očakávať. Už v prvých desaťročiach kresťanstva vzniklo niekoľko duchovných prístupov či škôl a nik sa tomu nedivil. Aj preto máme štyri úradné evanjelia a nie jedno. Inú duchovnú školu predstavujú aj Pavlove listy a zasa inú texty ďalších kresťanských autorov prvého storočia. Jednomyseľnosť nie je rovnakosť, ale spoločné pochopenie, nadšenie a obetavosť. Povedané športovo: „Treba mať spoločný ťah na bránku.“ Každý hráč na ihrisku je iný a v kolektíve má inú úlohu, ale ťah na bránu je spoločný. To je jednomyseľnosť. Pre Pavla tým cieľom, tou bránou, do ktorej chcel s ľuďmi vojsť, je život z evanjelia. Preto povie: „Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium.“ Aby nevznikol omyl, ešte dodá: „Nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“ (1 Kor 1,17).

Už som čosi ako kňaz a farár prežil. V ostatných rokoch, keď krstím, mi občas niekto z prítomných povie: Aj mňa ste krstili, alebo: u vás som bol na prvom sv. prijímaní či na birmovke. Je to celkom milé, ale ako hovorí Pavol, nemôžeme si na tom zakladať. Krst a ďalšie sviatosti sú významnou udalosťou, ale samy sú dôsledkom hlásania evanjelia a majú byť aj východiskom jeho ďalšieho konania. Kto uveril a spoznal evanjelium, dá sa pokrstiť (svoje dieťa dá pokrstiť). A kto je už kresťan, nemá len spomínať, že kedysi bol pokrstený, ale má žiť z evanjelia, teda zo vždy nanovo prežitej viery a radosti, ktorú dáva Kristov kríž. Prečo také vyjadrenie, že kríž? Pavol to naznačil: Evanjelium, radostný život z viery, sa nerodí z múdrych rečí. Kazateľ sa má poctivo pripraviť na to, čo povie. K tomu patrí aj ochota vzdelávať sa. Evanjelium sa však nehlása tým, že sme vzdelaní, ale tým, že to, čo veríme, nesie silu a radosť, a nedáme si to vziať, ani keby sme mali o evanjelium bojovať a ísť na kríž.

Keď som bol stredoškolák, kvôli otcovmu zamestnaniu sa naša rodina presťahovala z Trenčína do Piešťan. V jednom i druhom meste bolo viac kostolov a pôsobili tam rôzni kňazi. V Piešťanoch sme najradšej chodili do jezuitskej kaplnky. Vážili sme si miestneho pána dekana, ktorý pôsobil vo farskom kostole, mali sme radi mladých kaplánov, ale najviac sme obdivovali jezuitov. Boli to muži, ktorí prešli komunistickým väzením, potom pracovali na stavbách ako robotníci, v krátkom období politického uvoľnenia (vtedy sa hovorilo: za Dubčeka) dostali povolenie účinkovať ako kňazi. Dvaja z nich – páter Michal a páter Anton – o niekoľko rokov zahynuli pri autonehodách. Podnes mám podozrenie, že to nebolo len tak. Boli to múdri ľudia, ale, samozrejme, už si nepamätám, čo na kázňach hovorili. Už vtedy, pred 50 rokmi, som však z nich cítil niečo veľmi pekné a silné, a ten dojem trvá až podnes.

Nie sme rovnakí a svet nie je jednofarebný. Nie je však jedno, čo a koho, akú farbu, akú autoritu si vyberieme. Veľmi si prajem a tiež chcem tomu pomôcť, aby sme si vybrali Kristovo evanjelium a podľa sily a radosti z neho spoznali, že funguje.