Lk 18,1-8

Včera som čítal zaujímavé spomienky jedného nášho hudobného umelca na kolegu z Gruzínska, ktorý nedávno zomrel. Zaujalo ma, ako píše o stretnutí s týmto skladateľom v r. 1986 na hudobnom festivale vo Varšave. Keď sa novinári gruzínskeho skladateľa pýtali na súčasnú hudbu, povedal, že „hudba má byť rozhovorom s Bohom, a nie so sebou samým“. Keď doňho dobiedzali otázkami, čo si myslí o hudbe v Poľsku, odpovedal: „Moja krajina má tragický osud, tu Vladova ešte tragickejší (myslel Slovensko), no najtragickejšiu prítomnosť má Poľsko. A ja túto tragédiu v poľskej hudbe nepočujem.“ (V. Godár, Spomienky na Giju Kančeliho, in: Pravda, 19.10.2019, 44-45.)

O modlitbe zvykneme povedať, že je to rozhovor s Bohom. Onen skladateľ povedal, že aj hudba má byť rozhovor s Bohom. A že v dobrej hudbe, a teda aj v modlitbe majú sa dať počuť naše tragédie. Určite aj víťazstva, aj hľadania, otázky, vďaky, vlastne všetko, čo tvorí náš život. Podľa dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia odpoveď Boha na našu modlitbu súvisí s našou vierou. Rozprávanie o neústupnej vdove a nehanebnom sudcovi Ježiš použil vlastne len ako kontrastnú ilustráciu. Predovšetkým chcel povedať, že k Bohu sa netreba dobýjať ako k tomu zlému sudcovi. Ale treba mať vieru. Nájde však Syn človeka (Mesiáš) na zemi vieru, keď príde?

Aj my máme niekoľko otázok: Akú vieru mal Ježiš na mysli? A čo znamená, že príde? Aby sa niečo dôležité udialo, musia byť splnené isté podmienky. Napríklad, mladí ľudia by radi niekoho našli, kto ich bude ľúbiť a s kým prežijú život. Povedzme, že takého človeka hodného lásky aj stretnú, ale v danej chvíli nemajú preňho oči, nespoznajú, že je to on. Na niečo podobné myslel Ježiš, keď sa pýtal, či sa nájde viera. Alebo, radi by sme žili na Slovensku v spoločnosti, kde budú spravodliví sudcovia, prokurátori, politici a policajti. Vláda vraj chce debatovať, či nezmeníme zákony o súdnictve a prokuratúre, aby sa tieto oblasti zlepšili. Ježiš by asi povedal: Zákony nestačia, treba mať vieru. Ako to myslí, pýtame sa?

Minulú nedeľu som po rozprávaní o desiatich uzdravených spomenul, že následne sa farizeji pýtali Ježiša, kedy príde Božie kráľovstvo. Odpovedal, že si treba všímať znamenia. Tie znamenia vieme čítať, ak máme postoje obdivu, viery, vďačnosti. Teda vieru, ktorá je pýtavá a vďačná. Po dnešnom rozprávaní o sudcovi a vdove by sme mohli doplniť, že viera má byť aj vytrvalá a odvážna. V Lukášovom evanjeliu po dnešnom príbehu nasleduje príbeh o farizejovi a mýtnikovi v chráme (Lk 18,9-14). Ježiš povie, že hriešny, ale pokorný mýtnik odíde domov ospravedlnený, a nie nábožný, ale namyslený farizej. Takže Boh v nás hľadá vieru, ktorá je pýtavá, vďačná, odvážna i pokorná. Vlastne iná ani nie je. Len takáto viera umožňuje, že sa s nami stretne Boh, že nás neobíde láska, že sa vráti medzi nás spravodlivosť.

Na začiatku dnešného rozprávania Ježiš ešte povedal, že sa treba stále modliť a neochabovať. Ľudia bez náboženskej praxe sa na modlitbu dívajú často nechápavo. Všímajú si vonkajšiu formu a naše modlitby môžu na nich pôsobiť ako tzv. modlitbový mlynček. Stále dookola to isté. To nemusí byť na prekážku. Aj v hudbe sa určitá melódia vracia. Keď nás niektorá osloví, môže v nás znieť celý deň. Dôležité je, aby naša modlitba vyjadrujúca našu vieru bola naozaj rozhovorom s Bohom. Kedy to tak je? Ten hudobný skladateľ povedal, že v našom hudobnom (a iste aj v slovnom alebo tanečnom) vyjadrení máme byť my, takí akí sme, najmä to, čo práve najviac prežívame – tragédie i víťazstva, pokoj i nepokoj. Tak sa dá stále modliť a neochabovať.

Niektorí ľudia pestujú tzv. strelné modlitby, teda akési povzdychy, krátke myšlienky či zvolania. Myslím, že to môžu byť aj malé pohľady, počúvania, dotyky. Vždy záleží na tom, s akým srdcom sa dívame, počúvame, hovoríme… Keď som bol malý, modlil som sa cestou do školy. Podnes vidím tú ulicu, kade som šiel, a podnes ju mám spojenú s modlitbou. Bolo to veľmi detské, potichu som si hovoril známe základné modlitby. Len tak som ich odrecitoval. Ale naučilo ma to, že v našom bežnom dni má byť aj čosi sväté, a vlastne aj tá ulica mi zostala v pamäti ako posvätená. Teológ Karl Rahner raz povedal, že sa nemáme len modliť po celý deň, ale máme sa modliť ten deň samotný, teda to obyčajné, čo robíme, uskutočňovať ako bezslovnú modlitbu. Odporúčal, aby sme sa pozdvihli zo svojej unavenosti, z toho diania, čo nás zamestnáva, k sebe samému, z rozčuľujúceho zhonu k pokoju a od seba samých k Bohu: Potom sa celý deň stane dýchaním lásky, dýchaním túžby, vernosti, viery, pripravenosti, odovzdania sa Bohu, a celý všedný deň sa stane naozaj modlitbou bez slov!

Áno, napokon nejde o to, že okrem práce, školy či zábavy sa aj modlíme, ale o to, že stále dýchame – láskou, túžbou, vierou. Vtedy v nás Kristus nájde vieru, my jeho i seba a nepremárnime najvzácnejšie príležitosti a možnosti svojho života.