Lk 17,11-19

Ľuďom na Slovensku sa občas vyčíta, že sú málo ústretoví voči cudzincom, migrantom a utečencom. Táto výčitka prichádza najčastejšie z tzv. liberálnych kruhov. Nie je celkom jasné, čo sa komu vyčíta, lebo pri týchto sporoch ide zväčša o politické záujmy tých, čo sa k téme vyjadrujú. Zaujímavejšia je iná otázka: Ako chápeme vlastnú kultúru a vlastné náboženstvo (ktoré sa s tou kultúrou prelína)? Takáto otázka je dôležitá práve pri stretnutí s inou kultúrou a iným náboženstvom. U tých, čo sú za každú migráciu, sa zdá, že oni nič ako vlastnú kultúru ani neuznávajú a najradšej by boli kozmopolitmi. Na opačnej strane sú ľudia, ktorí svoju kultúru berú ako ohradené mesto, čo má dobre pozatvárané všetky brány a okná. Ešte inde sú ľudia, ktorí sa cez svoju vlastnú kultúru vyvyšujú nad ostatných a najradšej ich vôbec nevidia.

Kam sa radíme my, kam by sa mali zaradiť kresťania? K odpovedi neprídeme cez prihlásenie sa k nacionalizmu alebo kozmopolitizmu, ale – možno prekvapujúco – cez vďačnosť. V dnešnom úryvku evanjelia čítame o stretnutí Ježiša s desiatimi malomocnými mužmi. Keď ho uzreli, zastali obďaleč a kričali o pomoc. Ostali ďaleko, lebo pre svoju chorobu mali zakázané približovať sa k ľuďom. Nehovorí sa, že Ježiš niečo urobil, aby sa uzdravili, len im povedal, aby sa ukázali kňazom. Židovskí kňazi mali totiž okrem iného aj povinnosť zisťovať vážnu chorobu alebo uzdravenie. (U nás by sme človeka poslali obvodnému lekárovi.) Tí muži si dali povedať, išli a po ceste zbadali, že sú uzdravení. Vieme si predstaviť, že sa ešte viac ponáhľali ku kňazom, aby dostali potvrdenku, že sú zdraví a mohli sa vrátiť do spoločnosti. Len jeden, a to Samaritán, sa neponáhľal a vrátil sa k Ježišovi, aby sa poďakoval.

V tomto príbehu sa nedáva dôraz na zázračné uzdravenie, ale na vieru, ktorá sa stala vďačnosťou a toho muža uzdravila. Ježiš položil otázku: Nenašiel sa nik okrem cudzinca, aby vzdal Bohu slávu? My možno premýšľame: Čo to je dať Bohu slávu? Samaritán ďakoval Ježišovi. Na začiatku udalosti spolu s ostatnými naňho volal: Učiteľ, zmiluj sa nad nami! Na učiteľa sa volá: Pouč ma alebo vysvetli mi. V tomto prípade Ježiša tí muži brali ako učiteľa, rabína, ale zároveň volali: zmiluj sa! Zmilovať sa môže ten, kto má moc, najmä Boh sám. Možno trochu tušili, že Ježiš je čosi ako predĺžená ruka Božia. Ježiš nerobil šamana, nehral sa na divotvorcu. Aj v tomto prípade neurobil vlastne nič, len povedal: Dobre, choďte k svojmu obvodnému lekárovi! Takže by sa dalo povedať: Uzdravenie sa rodí z výzvy, ktorú vypočujeme, z našej vlastnej odvahy niečo urobiť a z ruky Božej, ktorá nás sprevádza. Na záver by ešte mala prísť vďačnosť, dať Bohu slávu. Tešiť sa z neho, všimnúť si jeho pôsobenie, pokračovať v tom pôsobení.

Hneď po príbehu o desiatich malomocných nasleduje v Lukášovom evanjeliu zmienka, že farizeji sa Ježiša pýtali, kedy príde Božie kráľovstvo (Lk 17,20). Ježiš im odpovedal, že ho nevyhlási žiaden predstaviteľ cirkvi či štátu a že to kráľovstvo už je tu, medzi nami. Vlastne povedal, treba si všímať znamenia, ktoré sa dejú a zareagovať tak ako onen Samaritán, ktorý sa prišiel poďakovať. Z tej vďačnosti sa rodia nové vzťahy, nové spoločenstvá. Potom už nejde o to, že zo svojej kultúry a svojho náboženstva odídeme, lebo sú nám priúzke ako šaty, z ktorých sme vyrástli. Nejde ani o to, že zostaneme tak, že sa schováme za zatvorenými oknami a dverami. Ježiš neprestal byť Židom, ale s cudzincami si rozumel. Nie preto, žeby prešiel na ich stranu, ale že s niektorými sa stretol vo vďačnosti. „Ak by slovo ďakujem bolo jedinou modlitbou, ktorú hovoríš, postačí to“, povedal kedysi stredoveký mystik, Majster Eckhart.

Žijeme dnes vo veľmi rôznorodom svete. Je omnoho rôznorodejší ako bol svet, v ktorom sa Ježiš stretal so Židmi a Samaritánmi, Rimanmi a Grékmi. Aké miesto si nájdeme v tomto svete? Staneme sa kultúrnymi a náboženskými kozmopolitmi? Alebo zostaneme len Borinčanmi, Bratislavčanmi, Záhorákmi či Slovákmi? Či dokonca uzavretými kresťanmi a katolíkmi? V týchto dňoch prebieha v Ríme tzv. Amazonská synoda. Pred týždňom sa na sv. omši zúčastnili aj Indiáni od Amazonky. Niektorí ľudia ich znevažovali. Pápež František na druhý deň reagoval: Včera ma veľmi zarmútilo, keď som začul výsmešný komentár na adresu onoho zbožného muža, ktorý niesol obetné dary s perovou čelenkou na hlave. Povedzte mi, aký je v tom rozdiel, či mám na hlave perie alebo biret (stredoveký kňazský klobúk) používaný niektorými našimi úradníkmi? Hrozí nám, že budeme ponúkať len pragmatické opatrenia, hoci sa od nás žiada, aby sme pozorne skúmali tieto národy a mali schopnosť obdivu, ktorý pomáha myslieť novým spôsobom.

Obdiv, vďačnosť, viera – tá pravá, ktorej Ježiš učil domácich i cudzincov, nikomu neberie jeho vlastnú kultúru, ale prelamuje hranice, aby sa ukázalo aj dnes, že Boh je s nami a koná. Otvorme sa pre toto konanie, prosme o milosť uzdravenia a buďme vďační. Tvorme Ježišovu cirkev, cirkev vďačnosti!