Mk 10,17-30

V Ríme sa dnes koná svätorečenie dvoch mimoriadnych mužov. Jeden bol pápežom, druhý arcibiskupom. Pápež Pavol VI. zomrel utrápený krátko po zavraždení svojho priateľa Alda Mora, talianskeho predsedu vlády, 6. 8. 1978. Oscar Romero, arcibiskup San Salvadora, bol zastrelený priamo pri sv. omši 24. 3. 1980. Na pápeža Pavla VI. sa už trochu zabudlo. Bol to jemný a tichý človek. Pred smrťou zakázal, aby mu robili náhrobný pomník, ako je zvykom. Na jeho hrobe pod chrámom sv. Petra je obyčajná doska, zarovno so zemou. Veľmi sa zasadzoval za cirkev, ktorá bude na strane chudobných. Oscar Romero bol tiež nenápadný kňaz. Za arcibiskupa v San Salvadore ho menovali počas občianskej vojny. Očakávalo sa, že sa nezapletie do politiky a pomôže upokojiť pomery. Stačilo pár týždňov, aby sa z utiahnutého kňaza stal najhlasnejší zástanca chudobných a odporca násilníckej vlády miestnych boháčov. Je viac-menej dokázané, že ho dala zabiť vláda, aby ho umlčala. Dlhé roky sa jeho pamiatka obchádzala. Ľudia ho hneď pokladali za svätca a mučeníka. V Ríme však mali problém. Romera nedali zabiť nepriatelia cirkvi, ale katolíci. Ľudia, ktorí sa k cirkvi hlásili, ale omnoho viac si chránili svoje bohatstvo a výhody.

Dnešné Ježišovo slovo vyznieva pre bohatých ľudí pesimisticky: Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva (Mk 10,25). Aj keď prijmeme vysvetlenie, že Ucho ihly bol názov menšej brány v jeruzalemských hradbách, cez ktorú mala ťava naozaj problém sa prepchať, zdá sa nám Ježišova reč prehnane prísna. Ježiš takto reagoval na zážitok s jedným mužom, ktorý bol poctivým človekom. Sám prišiel za Ježišom a prosil ho o to, čo dnes nazývame duchovné vedenie. Ježiš mu odpovedal na dvoch úrovniach. Prvá úroveň správneho duchovného života je zachovanie Božích prikázaní. Druhá úroveň je prijatie pozvania k slobode, radosti a láske: Rozdaj, čo máš, chudobným a budeš mať poklad v nebi.

Ježiš nepovedal, že ten bohatý muž pôjde do pekla. Nepovedal, že je zlý. Povedal, že ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky. O týchto veciach rozmýšľame často zjednodušene: nebo alebo peklo, spasení alebo zatratení. Nebo, spása, Božie kráľovstvo – to však nie je niečo, čo pre nás raz nastane po našej smrti. To nie je niečo jasne oddelené od terajšieho života. Nefunguje to tak, že plním Božie prikázania, a potom urobím ešte niečo navyše. Božie kráľovstvo je krása a plnosť života. Keď si všímame Ježišove podobenstvá o Božom kráľovstve, spoznávame, že Božie kráľovstvo je život, ktorý je nenápadný ako malé zrnko, ale súčasne mocný a živý. Božie kráľovstvo je ako poklad, ktorý je ukrytý, ale keď ho objavíš, stane sa tvojou najväčšou láskou. Božie kráľovstvo je ako veľká hostina, na ktorú sú pozvaní všetci. Je to jednoducho úžasný život, slobodný, radostný a krásny. Otvorený pre ostatných. Jeho protikladom je nesloboda, zviazanosť, smútok, neláska.

Rozdaj, čo máš, hovorí Ježiš. Niekedy sa kresťania pýtajú, či to treba brať doslova. Myslím, že áno. Doslova, ale nie bez pochopenia. Podnikateľ, ktorý má určitý majetok, ale nehrabe len pre seba, lež zamestnáva stovky ľudí, už tým rozdáva svoj majetok, že je zodpovedný za pracovné miesta a delí sa o zisk so svojimi zamestnancami. Nie je to vždy ľahké a neviem, koľko je takýchto majiteľov a akcionárov. Častejšie sa stáva, že určitá výška majetku pôsobí ako múr, ktorý bohatých ľudí oddelí od ostatných. Tých už nevidia alebo ani nechcú vidieť. Ježišova výzva rozdaj, čo máš, však neplatí len pre majetok. Rozdať máme aj svoje vedomosti, skúsenosti, priateľstvo, čas, záujmy… Jeden český kňaz písal v českých katolíckych novinách o starších ženách, ktoré sa veľmi tešili, keď k nim niekto nový prišiel do kostola. Vieme, ako to vyzerá v Čechách. Na dedinách majú často pekné kostoly, ale skoro nik tam nechodí. Jedna z tých žien chovala psíčkov, buldočkov. Predávala ich, ale aj darovala pre starších ľudí, aby sa necítili sami. V dedine opravila kaplnku, a potom tam organizovala púte. Prišlo aj 50 ľudí a ona pre nich pripravila pohostenie. Ak bolo zlé počasie, prenajala sálu v kultúrnom dome. Rozdávala, čo mala a ako vládala. Cez takéto ženy, takýchto ľudí sa poznáva, čo je skutočná cirkev.

Dnešné svätorečenie v Ríme sa koná v rámci biskupskej synody o mladých ľuďoch. Pápež František pred každou synodou posiela otázky ľuďom na celom svete a čaká odpovede, nechce rozhodovať bez vypočutia názorov ľudí. Všetkých, nielen katolíkov. Aj to je forma rozdania sa. Nerozhoduj sám, hoci máš moc. Pýtal som sa kňazov, ktorí pracujú s vysokoškolákmi v Bratislave, či vypracovali dotazník, ktorý poslal František. Vraj nie. Nechce sa mi to ani veriť. O ľuďoch na Slovensku sa kedysi hovorilo, že sme pohostinní, že vieme rozdať i rozdať sa. Odrazu nie sme na nikoho zvedaví, chceme mať svoj pokoj a všetko mať po starom? Ukážme, že to na nás neplatí, že ustrašený a uzavretý postoj nie je náš spôsob života. Ukážme, že veríme Ježišovi a chceme ho nasledovať.