Mt 21,33-43

Z mladosti si spomínam na hudobníkov, ktorých sme radi počúvali a veľmi sme si ich cenili. Nepatrili k popmusic ani ku klasike. Volali sme to folk. Nešlo o folklór, ale skôr o čosi ako spievané básne, pričom viac ako hudba dôležité boli myšlienky, zväčša kritické voči aktuálnej spoločenskej situácii. Speváci boli aj autormi textov a medzi nami boli najznámejší českí hudobníci – napr. Karel Kryl, Jaroslav Hutka, Jarek Nohavica či Svatopluk Karásek. Keďže boli kritickí k režimu, vystupovali v rôznych nie celkom verejných kluboch, v hostincoch, na internátoch i v prírode. Ich piesne pritom poznali naspamäť státisíce ľudí, lebo vyjadrovali ich pocity a názory.

Keď čítame zo Sv. písma o vystúpení proroka Izaiáša, ako ide zaspievať svojmu priateľovi pieseň o vinici, môžeme si to predstaviť veľmi podobne ako tých folkových spevákov. Prorok nemal žiadnu úradnú funkciu, nepatril k ľuďom pri moci. Prišiel niekam na námestie a začal spievať, asi sprevádzaný hudobným nástrojom. Pieseň začínal milými slovami, ale potom sa to zlomilo. Spevák-prorok ohlásil trest: Zničím svoju vinicu. Bola pre vás, ale vy ste sa jej nevenovali. Neurodilo sa nič, iba plánky. Na záver povedal celkom jasne: Vinicou Pána je Izrael, Boh ho vysadil. Čakal na právo, ale prišlo bezprávie. Bude to znieť divne, ale ako takého potulného folkového speváka si treba predstaviť aj Ježiša. O 700 rokov neskôr po Izaiášovi pripomenul obraz vinice. A to priamo pred najvyššími náboženskými a súčasne aj politickými predstaviteľmi. Príbeh o vinici vyspieval či vyrozprával ešte dramatickejšie ako dávny prorok. Ľudí, ktorých poslal majiteľ vinice po svoj diel úrody, nájomníci zabili, dokonca aj jeho syna. A tak rovnako ako prorok ohlásil Ježiš trest: Božie kráľovstvo sa vám vezme a dá sa tým, čo budú prinášať úrodu.

Ježišovým poslucháčom bolo jasné, o čom hovorí. Podobne ako tí folkoví speváci za socializmu Ježiš účtoval s predstaviteľmi zeme a národa. Odmietol ich a oznámil, že ani Boh už s nimi nepočíta. Z istého pohľadu išlo o vypovedanie poslušnosti. Pripomeňme si, že 21. kapitola Matúšovho evanjelia spomína udalosti, ktoré sa stali po privítaní Ježiša v Jeruzaleme na Kvetnú nedeľu. Nasledovalo vyháňanie predavačov z chrámu, uzdravovanie chorých a hádky s najvyššími kňazmi. Na Ježišovej strane bol ľud čiže tzv. obyčajní ľudia zaťažení rôznymi trápeniami. Pieseň o vinici bola pre Ježišových poslucháčov taká známa, ako nám napr. pieseň o Kráľovej holi. Všetkým bolo jasné, o čom je reč: Ježiš tu hovorí o nás, čo trpíme bezprávie, čo sme urážaní a ponižovaní, pričom to, čo je najsvätejšie – že sme vinica Božia, ľud Boží –, je ukradnuté a zneužité práve našimi kňazmi a ďalšími predstaviteľmi. Títo naši predstavení neprinášajú Bohu úrodu, lebo nechránia chudobných a nezastávajú sa slabých.

V kresťanskej tradícii sa Ježišova reč často chápala ako odsúdenie celého Izraela, že jemu sa vzali Božie prisľúbenia a preniesli sa na cirkev. Ale Ježiš neodmietol svoj ľud. Odmietol len „elity“, ich chápanie náboženstva a politiky. „Zabijú aj syna“, povedal o nich. V texte evanjelia sa samozrejme prelína reč Ježišova a neskoršie chápanie cirkvi. A to všetko na pozadí stáročnej biblickej tradície. „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ – teda hlavný kameň uzatvárajúci základ stavby. Je to ďalší zo známych biblických obrazov a citát zo žalmu (Ž 118,22). Ježišovi učeníci videli v synovi majiteľa vinice celkom jasne Ježiša, ktorý bol elitami zabitý a ktorý sa stal tým kameňom, čo na nich padol a ich stavbu postavenú bez Boha rozmlátil. Vieme, že hlavní kňazi v Jeruzaleme patrili k tzv. saducejom. Na rozdiel od farizejov, ktorí boli úzkoprso konzervatívni, saduceji boli ochotní kvôli udržaniu moci robiť dohody aj s Rimanmi. Od apoštola Pavla vieme, že saduceji neverili vo zmŕtvychvstanie (Sk 23,6-8). Čo bolo potom pre nich náboženstvo? Udržanie rituálov, chrámu a jeho obchodu, a prežitie národa ako politickej sily. Čo mohol mať Ježiš spoločné s takouto elitou?

Čo však obraz vinice hovorí nám dnes? Sme cirkev, sme Božia vinica? Akú úrodu prinášame? Keď po tieto dni sledujem názory ľudí na náboženstvo, napr. na synodu v Ríme, a podobne na situáciu v slovenskej politike, vidím obrovský zmätok. Premúdrelé poučenia a kritiky lietajú hore-dolu. Poučujú elitári domáci i zahraniční. Chýba mi nejaký ten folkový spevák, ktorý by ich dnes vysmial a odhalil ich prázdnotu. Ešteže máme pápeža Františka, ktorý sa nebojí elitárov dnešného sveta ani dnešných saducejov v cirkvi. V homílii pri otvorení synody dňa 4. 10. 2023 v Ríme okrem iného povedal: „Zatiaľ čo tí, ktorí sú presvedčení o svojej múdrosti, nedokážu rozpoznať Božie dielo, Ježiš sa raduje v Otcovi, lebo sa zjavil maličkým, jednoduchým, chudobným v duchu.“ Potom pápež spomenul: „Raz sa v jednej farnosti objavil určitý problém a ľudia o tom veľa hovorili. Vystúpila tam jedna veľmi stará pani, takpovediac z ľudu, temer negramotná, ale hovorila ako teológ a s veľkou miernosťou a múdrosťou predložila svoj názor. S radosťou na ten okamih spomínam ako na Božie zjavenie.“

Áno, patrí sa byť aj vzdelaný. Ale nezabúdajme na Ježiša a prorokov: Riešenie cirkevných i svetových problémov nám nezjavia elitári, ale vyspievajú nám to ponižovaní a chudobní, a ten, kto sa ich zastane.