Mt 21,28-32

Reakcie detí na požiadavku niečo urobiť: „nechce sa mi, neskôr,“ alebo „áno, už idem,“ ale nejde sa nikam, pozná asi každý rodič. Situácia je to bežná, často o nič zvláštne nejde, a to, čo treba urobiť nakoniec niekto urobí.

Prečo Ježiš použil takýto príklad z bežnej rodinnej situácie? Všimnime si tvrdé Ježišove vyjadrenia na konci jeho rozprávania. Adresoval ich tým, čo sa nekajali a neuverili, a pochválil mýtnikov a neviestky (prostitútky), čo sa kajali a uverili. V Ježišovom rozprávaní teda nejde o poučenie ohľadom poslušnosti v rodine, ale o poslušnosť, odpoveď na Božie oslovenie. Kto odpovedá na Božie slovo, mení svoj osobný i spoločenský život, zachraňuje seba i svet.

O čom Ježiš hovoril, lepšie pochopíme, keď sa pozrieme na okolnosti, v ktorých to podobenstvo o dvoch synoch povedal. 21. kapitola Matúšovho evanjelia začína správou o príchode Ježiša do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Ešte v ten deň šiel Ježiš do chrámu a vyhnal stadiaľ predavačov a peňazomencov. Potom v chráme uzdravoval slepých a chromých. Keď to videli veľkňazi a zákonníci, nahnevali sa na Ježiša. Na druhý deň sa Ježiš vrátil do chrámu a opäť za ním prišli veľkňazi a pýtali sa, akým právom si dovoľuje robiť to, čo robí. Ježiš im odpovedal otázkou, čo si myslia o Jánovi Krstiteľovi, či konal z Boha alebo z ľudského nápadu. Veľkňazi povedali, že nevedia. Vtedy im Ježiš rozpovedal podobenstvo o dvoch synoch a dodal: Malo by vám to byť jasné na základe radikálnej zmeny mýtnikov a prostitútok, ktorí a ktoré Jánovi uverili. Vám však nič nehovorilo svedectvo Jána Krstiteľa ani polepšenie hriešnikov.

Takže, akým právom Ježiš robil, čo robil? Ježiš patril k tým, čo uverili Jánovi Krstiteľovi, že koná z Boha. Za meradlo Jánovho i svojho konania potom Ježiš označil vieru a polepšenie hriešnikov, tých, čo boli pokladaní za najhorších. O tom je ten príklad prvého syna, ktorý otcovi odpovedal: Nechce sa mi, nejdem pracovať, ale potom to oľutoval a šiel. Veľkňazi brali Ježiša ako rušiteľa, provokatéra, neskôr dokonca rúhača. Bol iný ako predstavitelia úradného náboženstva. Ako mal dokázať, akým právom koná? Mal chodiť do rabínskej školy? Keď o tom rozmýšľame, ani v našej cirkvi nemôže len tak niekto prísť a nárokovať si, že hovorí a koná v mene Božom. Ale na druhej strane povedať, že len pápež, len biskupi, len kňazi hovoria a konajú v mene Božom?

Nedávno som na kázni spomenul, že úloha nositeľov sviatosti kňazstva nie je byť veliteľstvom či ústredným výborom nad cirkvou, ale služba tomu, aby láska a dialóg medzi nami nevyhasli. Možno doplniť, že úlohou biskupov a kňazov má byť aj pomoc pri rozlišovaní duchov, dôvodov, podnetov, z ktorých sa hovorí a koná. Ježiš pripomenul veľkňazom ich úlohu rozpoznávať Božie konanie a spýtal sa ich, či vedia povedať, z akého ducha konal Ján Krstiteľ a z akého koná on, Ježiš. V istej oblasti aj v našej cirkvi je dôležitý takpovediac papier. Ťažko možno niekoho prijať za farára, ak nemá doklad o vzdelaní a poverení. Ale, ak by niekto medzi nami pomáhal ľuďom zmeniť sa, oľutovať hriechy, a oni by začali spravodlivo žiť, mali by sme mu to brániť? Asi by sme mu nebránili. Ale, ak by ten človek zároveň kritizoval pomery v cirkvi, kritizoval by, ako sa správajú biskupi a kňazi, už by nebolo také ľahké prijať ho. Ján Krstiteľ kritizoval a Ježiš nielen kritizoval, ale protestoval priamo v chráme, keď odtiaľ vyháňal predavačov. Kritizoval práve preto, že veľkňazi a zákonníci urobili z chrámu, z náboženstva síce čosi posvätné, ale studené, nepomáhajúce a neuzdravujúce. Bol to už len systém sám pre seba.

Ako je to s nami, s naším náboženstvom, s našou cirkvou? Rozlišujeme, kde a kedy uzdravujeme, pomáhame a kde si len strážime systém, svoje zvyky a zaužívané spôsoby? Keď bol pápež František v auguste na návšteve Portugalska, stretol sa aj s tamojšími jezuitmi. Jeden jezuita, ktorý sa vrátil z USA, sa pápeža pýtal, čo si myslí o tom, že v Amerike je množstvo ľudí, dokonca biskupov, ktorí sú proti nemu. František okrem iného odpovedal: „Zahľadenosť do minulosti je márna. V chápaní viery a morálky je vývoj. Zmena musí vychádzať z koreňov a smerovať nahor. Dnes je napríklad hriechom vlastníctvo atómovej bomby a trest smrti. Kedysi to bolo inak a tolerovalo sa otroctvo. Časom sa však mení chápanie ľudskej osoby a prehlbuje sa naše vedomie. Pohľad na cirkevnú náuku ako na monolit (kus kameňa) je neudržateľný. Niektorí ľudia sa však rozhodnú ísť pospiatky. Keď sa vrátia späť, vytvoria čosi uzavreté, odtrhnuté od koreňov cirkvi. A dopady sú zničujúce.“ (podľa: KT, 12.-18. 9. 2023, 10.)

O niekoľko dní, 4. októbra 2023, začína ďalšia etapa synodálneho procesu v Ríme. V tom procese ide v zásade o to, aby sme sa naučili rozpoznávať, kde koná Boh a uzdravuje, a kde číha nebezpečenstvo, že sa staneme kameňom, ktorý sa nikam nepohne. Modlime sa za pápeža Františka, účastníkov synody a tiež za seba, aby sme ochotne odpovedali na pozvanie kráčať spoločne po ceste viery, ktorá sa rozvíja a prináša dobré ovocie.