Lk 14,25-33

Mladí ľudia sú náchylnejší riskovať ako starší. Často to vidíme na cestách, ako sa naháňajú, ale aj pri turistike a športe. Každé leto sa niekoľko mladých ľudí utopí alebo spadne zo skál, lebo precenia svoje sily. Mnohí riskujú aj v osobných vzťahoch alebo v túžbe rýchlo zbohatnúť. A niektorí idú do extrému aj v náboženstve a nemusí to byť len v nejakých sektách. Poznám mladých ľudí, ktorým pobláznili hlavu naši kňazi, priam ich povzbudili utiecť od vlastnej rodiny. Až po istom čase sa ukázalo, že tí kňazi boli čudáci a extrémisti.

O to pozornejšie treba premýšľať Ježišove slová z dnešného evanjelia: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Týmto slovám predchádza informácia, že s Ježišom išli veľké zástupy. Ježiš sa stal v istom období svojho verejného pôsobenia zjavne dosť populárny. Väčšina ľudí sa však preňho nadchýnala z povrchných príčin. Vnímali ho ako príťažlivého kazateľa, ktorý rozvíril stojaté vody vtedajšej židovskej spoločnosti. Zároveň ho sprevádzala povesť liečiteľa a tiež s ním spájali politické očakávania. V istej chvíli mal Ježiš potrebu týmto obdivovateľom jasne povedať, že sa treba rozhodnúť, čomu dávajú prednosť – či je to naozaj on a jeho program.

V slovenskom preklade evanjelia ma ruší formulácia o „nenávisti voči najbližšej rodine“. Niekoho to môže veľmi pomýliť. V preklade do iných jazykov je to zrozumiteľnejšie: Ježiš žiada svojich nasledovníkov, aby kvôli nemu dali do úzadia vlastnú rodinu, aby na pomyselnom rebríčku hodnôt mali jeho na prvom mieste. To si vieme predstaviť. Napokon, poznáme viacerých ľudí, čo dávajú pred rodinou i vlastným zdravím prednosť práci či kariére alebo sú pripravení ísť do konfliktu pre svoje presvedčenie a záujmy. Včera som si všimol odpoveď nového talianskeho trénera slovenskej futbalovej reprezentácie, keď sa ho pýtali, či bude viesť tím tvrdou rukou: „Chcem, aby hráči vedeli, že reprezentujú krajinu. Na prvom mieste, keď prídu, musia mať národný tím.“ V tomto zmysle nežiadal ani Ježiš nič zvláštne, len vymedzil čiaru medzi tými, ktorí mu tlieskali z chodníka, a tými, čo boli ochotní kráčať zarovno s ním.

V Ježišovom prípade je zaujímavá nielen samotná rozhodnosť, ale najmä dôvod, pre ktorý treba byť jasne rozhodnutý. V duchovnom pohľade, keď povieme „ísť za Ježišom, byť jeho učeníkom“, nemyslí sa pripútanosť na jeho osobu (čo by to dnes malo napokon byť?). Keď si všimneme naše úradné modlitby, tie často končia slovami „skrze Krista, nášho Pána“. Teda modlíme sa, premýšľame skrze Ježiša ako našu najväčšiu autoritu (v tom zmysle Pána), skrze neho ako Hovorcu a Konateľa v mene Božom (v tom zmysle Krista). Nežiada sa tu teda psychická ani intelektuálna závislosť na osobe Ježiša, ale myslenie a konanie skrze neho, ním v prvom rade určované, motivované.  To myslenie a konanie – opäť treba pripomenúť – sa nekrúti okolo Ježiša ako svätého obrázka, ale týka sa života, týka sa sveta, ako v ňom žiť, ako v ňom konať skrze Krista, nášho Pána.

Ak si chceme bližšie predstaviť, na čo Ježiš myslel, pomôže nám pohľad do textu 14. kap. Lukášovho evanjelia. Tam sa spomína pohostenie, ktoré pripravil istý bohatší farizej. Ježiš pri tej príležitosti provokoval vyjadrením, že netreba na hostiny pozývať seberovných, ale chudákov. A keď sa ktosi z prítomných nadchol a poznamenal, aké to bude len krásne v tom Božom kráľovstve (Lk 14,15), Ježiš im porozprával príbeh o veľkej večeri, na ktorú sa však pozvaným nechcelo prísť. Nato dal hostiteľ priviesť na pohostenie chudobu zo všetkých strán. Akoby Ježiš povedal: „Jeden o voze, druhý o koze. Je tu vaša predstava, v ktorej zotrvávate vo svojej pýche a nanajvýš pripúšťate možnosť ľútostivého prístupu k chudákom, a potom moja predstava Božej demokracie, bratstva založeného na viere v Boha, ktorý je Otec, a to milosrdný.“ O pár riadkov ďalej to Ježiš doplní podobenstvom o márnotratnom synovi (Lk 15,1-32). Správanie otca z toho príbehu, uprednostnenie jednej stratenej ovce pred ostatnými, blízkosť s hriešnikmi, integrovanie otrokov do siete kresťanského bratstva (ako to dnes spomína 2. čítanie z Listu Filemónovi) – to všetko a mnohé iné je ten kríž, teda bezhraničná láska, ktorú si treba niesť a žiť, ak chceme ísť s Kristom. Teda, žiadne čudáctvo, žiadny fanatizmus, ale radikálna otvorenosť pre Boha a svet. Viditeľným znakom tejto radikálnosti nie je počet obdivovateľov na chodníkoch, ani počet prítomných v kostoloch, ale bohatstvo našich prepojení a vzťahov.

Ako pripomínal svojim kňazom jeden biskup z Južnej Ameriky: „Naše nasledovanie Krista sa pozná podľa toho, koľko blízkych priateľov máme medzi chudobnými, koľko medzi tými, čo nechodia do kostola, a medzi tými, čo sú najviac ubolení a zranení.“ Skutočnosť takýchto prepojení a vzťahov je napokon sama o sebe potvrdením, že riziko, ktoré sme podstúpili, sa oplatilo a Božie kráľovstvo sa priblížilo.