Lk 14,25-33; Flm 9-17

Keď som bol v minulých týždňoch odcestovaný, mali ste možnosť vidieť a počuť iných kňazov. Približne po roku môjho pôsobenia v tomto kostole pravdepodobne už väčšina vie, čo môže odo mňa očakávať. Časť účastníkov našich bohoslužieb to vie ešte lepšie – poznáme sa už desaťročia. Hosťujúci kňazi môžu byť prekvapením – príjemným i nepríjemným. Napokon sme zvyknutí, že chápanie a výklad evanjelia môžu byť rôzne. Nejde mi teraz o to, že sme všetci rôzni a že každý má inú povahu a schopnosti. Moja otázka je, či si v cirkvi rozumieme v tom podstatnom. V tom, čo sa týka samotného Ježiša, ohlasovania a žitia jeho evanjelia.

Ako čítame z dnešného úryvku evanjelia, Ježiš v istom čase priťahoval veľké množstvo ľudí. Bol zaujímavý, obdivovali ho, spájali s ním veľké očakávania, ktoré siahali od duchovnej zmeny cez zázračné uzdravenia až po zmenu politických pomerov. Jedného dňa Ježiš týchto ľudí upozornil, aby si rozmysleli, či niečo od neho chcú alebo im ide o neho samého. Aby to Ježiš zvýraznil, použil zvláštnu formuláciu: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojich blízkych, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14,26). Slovenský preklad sa drží divne znejúcej zmienky o nenávisti, ale iné preklady majú formuláciu, že Ježišovým učeníkom môže byť len ten, kto rodinu a seba dáva do úzadia, kto pred Ježišom nikomu a ničomu nedáva prednosť. Ježiš takouto podmienkou vlastne robí rozdiel medzi obdivovateľom či priaznivcom a nasledovníkom či učeníkom.

Máme sa v cirkvi deliť na priaznivcov (fanúšikov) a nasledovníkov? To asi nie, to je temer smiešna predstava. Ježišovu výzvu teda neberme ako adresovanú úzkej skupinke apoštolov alebo nejakým ľuďom, ktorí by sa chceli osobitne zasvätiť nábožnejšiemu či duchovnejšiemu životu. Ježiš v 14. kap. Lukášovho evanjelia napokon nehovorí o takých témach, len o svojom nasledovaní: Kto ide za mnou… Aj príklady, ktoré použil, sú celkom svetské – spomína stavbu veže a kráľa, ktorý sa chystá do vojny. Kto nasleduje Ježiša, ide s ním teda čosi tvoriť, budovať či dokonca bojovať. Títo ľudia nemusia byť nejaká elita, musia si však ujasniť, o čo im ide. Či im ide o Ježiša samého alebo, inak povedané, o jeho vec, o jeho program.

Pred dnešným textom o podmienkach Ježišovho nasledovania čítame v Lukášovom evanjeliu o pozvaní na hostinu. V podobenstve je nápadné, ako Ježiš hovorí, že pozvaní sú mnohí, a keď neprídu, nahradia ich ľudia z ulíc, spoza plotov a ohrád. Žiadna elita! Po dnešnom texte zasa v 15. kap. Lukášovho evanjelia nasledujú rozprávania o stratených veciach, stratenej ovci a stratenom synovi. Teda žiadna elita, ale takíto stratenci sú oslovení. Oni si majú dať odpoveď na otázku, komu dajú prednosť. Sebe, rodine, svojmu majetku alebo Ježišovi? Možno to pre týchto ľudí napokon nemusí byť až také ťažké. Sú na okraji, stratili temer všetko, aj preto sú skôr schopnejší s Ježišom čosi tvoriť a o niečo bojovať ako ostatní ľudia. Je vhodné uvedomiť si, že spoločenstvo okolo Ježiša tvorili práve takíto ľudia. Iste, našli sa aj ľudia z lepších pomerov. Napríklad Peter a jeho rodina a rodiny ďalších apoštolov. Títo ľudia chodili do synagógy, plnili si povinnosti a asi mali v spoločnosti celkom dobré meno. Ale okolo Ježiša boli najmä ľudia s pochybnou minulosťou, o ktorých Lukášovo evanjelium na začiatku 15. kap. hovorí: Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho (Lk 15,1).

O zložení prvých kresťanských spoločenstiev si môžeme urobiť určitú predstavu aj z dnešného druhého čítania, z Listu apoštola Pavla Filemonovi. Pavol list adresoval bohatému mužovi, ktorý mal otrokov. Žiadal od neho, aby za svojho milovaného brata prijal otroka, ktorý od neho utiekol a urobil mu škodu. Pavol a tento otrok sa stretli vo väzení, mládenec sa pod Pavlovým vplyvom zmenil, stal sa kresťanom. Pavol ho posiela späť, ale má na Filemona prosbu. Odkazuje mu vlastne to, čo žiada Ježiš v evanjeliu: Daj Ježišovi a jeho evanjeliu prednosť! V tomto prípade to znamenalo: Prijmi Onezima nie ako otroka, ale ako svojho brata v Pánovi!

V ostatných rokoch sa v cirkvi na Slovensku rozšírila predstava, že treba bojovať za tzv. tradičnú rodinu a tiež – ako sa skrátene hovorí – za život od počatia až po prirodzenú smrť. V tej súvislosti sa občas organizujú aj rôzne pochody a zhromaždenia. Niektorí naši kňazi chodia z mesta do mesta a horlivo kážu proti liberálnym zákonným opatreniam, ktoré sa presadili v iných krajinách (aby sa neuzákonili aj u nás). Keď vidím na plagáte k púti v Marianke mená pozvaných kňazov, predpokladám, že sa tam po tieto dni kázalo v tomto duchu. A nemá sa? Nuž, ak nám ide o Ježiša a jeho evanjelium, on to zjavne robil inak. Znakom, že je s ním Boh, neboli kázne proti hriechom či dokonca proti zákonom vtedajšej spoločnosti, ale spoločenstvo s hriešnikmi: Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, a on ich prijímal a jedával s nimi… Raz som si to sám pre seba pomenoval takto: Pretože sa Ježiš postavil na jednu úroveň s hriešnikmi prv, akoby sa boli polepšili, mohli sa polepšiť.

Hrnú sa k nám hriešnici, prichádzajú do našich kostolov a rodín stratené existencie? Prichádzajú, lebo našli medzi nami prijatie a pochopenie? Cirkev, ktorá dáva prednosť Ježišovi, nevyčleňuje, ale začleňuje. Neschvaľuje hriech, ale motivuje, obnovuje, omilosťuje, rozradostňuje človeka. Učme sa spolu, modlime sa spolu, aby sme konali podobne, aby sme dali prednosť Ježišovi a jeho evanjeliu!