Hebr 12,18-19.22-24a

Kto nám dnes píše listy, aby nás povzbudil? Doba sa zrýchlila, klasické listy nepíše už temer nik. Píšu sa sms-ky a maily, často bez interpunkčných znamienok, často s pravopisnými chybami. Zväčša sa píše krátko, s vedomím, že príjemca to o chvíľu aj tak zmaže, aby si nezahlcoval priestor na mediálnom nosiči. Zaiste, kto chce, číta novinové články, rôzne názory a komentáre. Ich autori ani neskrývajú, že nás chcú niekam nasmerovať, ovplyvniť… V cirkvi poznáme encykliky, doslova okružné listy; tak sa nazývajú najmä významné texty pápežov. Tiež poznáme exhortácie, doslova napomenutia. Súčasný pápež František napísal exhortácie po synodách, rokovaniach biskupov z celého sveta, pričom viac ako o napomenutie ide o pripomenutie, oživenie toho, čo je na danej téme a pre našu dobu dôležité, o čom sa rokovalo a čo sa odhlasovalo na synode. Tieto texty-listy majú zväčša viac strán, takže ide skôr o knihu ako list, ale listom sú preto, že sú chápané ako osobný príhovor verejnosti.

Dnes po štvrtýkrát budem sa venovať Listu Hebrejom. Podobne ako tie pápežské encykliky a exhortácie, aj v tomto prípade ide o dlhší text, pôvodne o dlhú kázeň, ktorá sa neskôr stala okružným listom. Konkrétnych adresátov nepoznáme, vlastne ani autora. Predpokladá sa, že je ním niekto z okruhu žiakov apoštola Pavla. Adresátmi sú viaceré cirkevné obce v mestách rímskej ríše na konci 1. stor. n. l. Autor počítal s tým, že čitatelia dobre poznajú Starý zákon; v tej dobe bolo napokon ešte veľa kresťanov židovského pôvodu a aj ostatní dobre poznali Sv. písmo prevzaté zo synagógy. Isté je, že adresátmi boli kresťania, ktorí boli utrápení zo sveta i zo seba, kládli si otázky, aké to má všetko zmysel (ich viera), a prečo byť vôbec kresťanmi. Mnohým sa zdalo, že kresťanská viera im nepomáha obstáť v ťažkostiach života a svet sa nezlepšuje.

A tak sa autor Listu Hebrejom pýta: Čo sa nám to vlastne zjavilo? Čo sme vlastne uverili? Tendencia medzi kresťanmi asi nesmerovala k úplnému opusteniu náboženstva, ani k prechodu do pohanstva. Autor listu videl nebezpečenstvo, že kresťania budú hľadať útočište v židovstve. Možno nás to prekvapí. Židia mali v ríši tolerovanú existenciu. V mestách mali svoje synagógy. Politicky to prehrali, keď sa r. 70 po Kr. vzbúrili proti Rimanom. Vtedy bol Jeruzalem a jeho chrám zničený. O niekoľko desaťročí sa to zopakovalo. Zákrok proti vzbúreným Židom v Palestíne bola mocenská politika. V ríšskych mestách si Židia zachovali svoje štvrte a synagógy. Zjednodušene povedané, nemiešali sa do systému a moc ich nechala žiť v ich gete (viac-menej chcenom).

Práve v dnešnom úryvku z Listu Hebrejom čítame, ako autor porovnáva zjavenie na Sinaji a zjavenie skrze Ježiša. To staré zjavenie je vyjadrené desivými prírodnými úkazmi, nové spoločenstvom so svätými. Prvé si človeka podvolilo, v strachu ľudia prosili Boha, že už nič viac nechcú počuť. V liste Hebrejom čítame, ako hovorí Mojžiš: Zľakol som sa a trasiem sa (Hebr 12,21). Nové zjavenie nie je od starého oddelené. Aj tu je symbolický vrch Sion, nie je to však desivá hora, ale mesto živého Boha, zástupy anjelov, spoločenstvo spravodlivých a napokon sám Ježiš, ktorý za nás uzavrel novú zmluvu s Bohom. Autor to s hodnotením starého Božieho zjavenia možno prehnal, nebol to len des. Namiesto Boha hovoriaceho cez egyptské rany a namiesto hlasu z búrky na Sinaji však nové Božie zjavenie má naozaj iný hlas a inú tvár. Zjavuje sa ako obývané mesto, a to ľuďmi, ktorí sú pomáhajúci a blízki, spolu s anjelmi a Božím vyslancom Ježišom.

Každé zjavenie má svoje dôsledky. Boh Starého a Boh Nového zákona je ten istý. Predsa, Boh starého zjavenia odkazuje: Nepozri sa na mňa, lebo zomrieš. A vyzuj si aj svoju obuv, aby si nepošpinil miesto, kde ma stretáš. Boh nového zjavenia volá: Otvor mi svoje srdce, vložím ti doňho lásku a seba samého. Ak vyjadrením starého zjavenia bol strach, poslušnosť a oddelenie sa od „nečistých“, vyjadrením nového je viera, spoločenstvo a solidarita aj s „nečistými“. Podobným listom, ako bol kedysi List Hebrejom, je dnes list – exhortácia pápeža Františka, nazvaný Radosť evanjelia. Kresťanom, z ktorých mnohí nevedia, či ešte veriť a či zostať v cirkvi, a najmä tým, ktorí by sa pred dnešným svetom najradšej niekam schovali, pripomína pôvodný oheň a radosť evanjelia. Z Františkovho listu by sme dnes mali čítať tak často, ako čítame listy apoštolov. A vykladať si ho a žiť!

Čítam rozhovor s indickým jezuitom, menom Cyril Desbruslais (Macht Krach!, Perchtoldsdorf 2019). V meste Pune učil dlhé roky na jezuitskej univerzite filozofiu. Býval medzi študentami na ubytovni, postupne sa s mnohými zoznámil a stal sa im priateľom. Založil spoločenstvo mladých ľudí rôznej národnosti a rôzneho náboženstva. Nevenuje sa len katolíkom, ale všetkým. Heslom jeho hnutia je hľadať a slúžiť. Hľadať značí hľadať Boha, vieru, lásku, prácu, nejaké riešenie… Slúžiť značí vidieť potreby iných a pomáhať. Aj pre hinduistov a moslimov je bratom, priateľom. Ak chcú, hovorí s nimi o svojej viere, ale nič nerobí preto, aby niekoho „urobil“ kresťanom. Všetkým pomáha, aby rástlo Božie kráľovstvo, aby sloboda zvíťazila nad utláčaním, spravodlivosť nad nespravodlivosťou, láska nad nenávisťou. S mladými sa stretáva v kaviarňach, pripravuje s nimi divadlá, chodí s nimi na párty. Žije s ľuďmi spoločenstvo, cez ktoré sa nám zjavuje Boh Nového zákona. Opakovane sa hlási k pápežovi Františkovi. Nie preto, že je tiež jezuita. Preto, že konečne je tu pápež, ktorý dáva na prvé miesto evanjelium. Jeho oheň a radosť.

Hľadajme aj my, ako prinášať v našich podmienkach radosť a oheň evanjelia a slúžme všetkým, ktorí nás potrebujú!