Mk 7, 1-8.14-15.21-23

Nedávno ma zastavili za Devínom policajti a za prekročenie povolenej rýchlosti mi chceli dať pokutu niekoľko sto eur. Povedal som im, že cez Devín chodím často, že si vždy nastavím rýchlosť na 50 km za hod., a keď za miestnym cintorínom uvidím tabuľu 70, tak pridám, ale nie veľmi, lebo práve na tom mieste som zažil, že tam z lesa občas prechádzajú diviaky cez cestu. Policajt mi ukázal, že v celom Devíne nie je povolená 50-ka, ale len 40-ka, a že ešte pred koncom obce som šiel 70-kou. Pokutu mi dali, hoci ju znížili, ale vinný som sa veľmi necítil. Podľa zákona som priestupok urobil, ale chytať vodičov na konci obce, nepokladám za naplnenie zmyslu zákona. Omnoho väčší zmysel by mala kontrola vo vnútri obce, kde hrozí naozajstné nebezpečenstvo z rýchlej jazdy niektorých vodičov.

O rozdiele medzi zákonom a zmyslom zákona čítali sme dnes z Markovho evanjelia. Vtedy nešlo o dopravné predpisy, ale umývanie rúk. Vec sa nám zdá celkom malicherná. Umývanie rúk berieme ako zdravotnú záležitosť a najskôr nechápeme, prečo Ježiš svojich kritikov nazval pokrytcami. Až z ďalšieho čítania vyrozumieme, že farizejom a zákonníkom (náboženským právnikom) nešlo o hygienickú čistotu, ale čistotu (spravodlivosť) pred Bohom. Tú očakávali od rôznych rituálov a predpisov namiesto dodržania Božích prikázaní. Ani tieto prikázania však Ježiš neoznačil za pravé jadro spravodlivosti, ale za také označil ľudské srdce s jeho myšlienkami a túžbami.

Máme tu teda tri stupne, na ktorých máme hodnotiť svoje správanie. Prvým sú zvyky alebo rituály. Druhým sú prikázania a tretím je naše srdce. Keď to prirovnáme k situácii na ceste, najmenšiu hodnotu majú dopravné značky a tabule (tiež nie je jedno, kde ich osadíme). Omnoho dôležitejšia je ochrana života a majetkov ľudí. To normálne zabezpečujú zákony, ak ale nemáme spôsobiť nešťastie, niekedy musíme porušiť predpis, napr. prejsť cez plnú čiaru, aby sme nenabúrali alebo nezrazili cyklistu. Celkom najdôležitejšie je naše srdce alebo svedomie. Kto nemá v srdci úctu k životu a majetku, ale je presvedčený o svojej nadradenosti, žiaden policajt ani predpis mu nezabráni robiť zle.

Zvyky a rituály pomáhajú v našej cirkvi, aby sme ľahšie pochopili a žili to, čo je dôležité. Od konca stredoveku napríklad uznávame za platné len tie manželstvá, ktoré sú slávené podľa určitých pravidiel v kostole (poverený sobášiaci kňaz, správna forma sobášneho sľubu a ďalšie podmienky). V priebehu dejín sa pravidlá menili a cirkev by mohla aj celkom zrušiť povinnosť sobášiť sa v kostole. Božie prikázanie o manželstve je viac ako jeho cirkevná úprava. Požaduje spolužitie v láske a vernosti s jedným mužom alebo jednou ženou po celý život. Láska a vernosť dostávajú svoj zmysel však až vtedy, keď sa overia na tom treťom stupni, na úrovni srdca – nakoľko je láska nielen rituálne slávená, nielen navonok zachovaná, ale skutočne úprimná a žitá.

Neviem, prečo si Ježišovi učeníci neumyli pred jedlom ruky, ani či to robili pravidelne. V evanjeliu sa nespomína, žeby Ježiš osobne ten predpis porušoval a spomedzi učeníkov to boli tiež len niektorí. Predsa sa Ježiš zastal aj tých, čo rituál nedodržali. Je to podobné, akoby sme sa mali zastať ľudí, ktorí sa síce nesobášili v kostole, ale žijú podľa Božích prikázaní v láske a vernosti. Nad tým by sme sa nemali čudovať, lebo dôležitejšie ako zachovať rituálny predpis je zachovať Božie prikázanie. Ale Ježiš nás vedie ešte ďalej. Ani ľuďom s dobrými úmyslami sa nepodarí vždy zachovať Božie prikázania. Manželstvo nevyjde, ľudia zlyhajú. Niektorí po čase vstúpia do nového vzťahu. Ako to máme posúdiť? Presne tak, ako sme počuli Ježiša. Podľa srdca. Ak k rozvodu a novému vzťahu viedli zlé myšlienky, smilstvo, cudzoložstvo, rozkošníctvo, samopaš, pýcha a hlúposť, tak ide o veľké zlo. Ale s Ježišom vieme, že to tak byť nemusí, vonkajšie porušenie Božieho zákona môže byť dôsledkom nešťastných okolností, úmysel nebol porušiť Boží zákon, ale naopak konať dobro, zachrániť sebe a ďalším ľuďom život.

Niekto môže povedať, načo nám je potom cirkev, ak sa netreba sobášiť v kostole či dokonca netreba zachovať Božie prikázania? Presne takto sa pýtali ľudia, ktorých Ježiš musel nazvať pokrytcami. Je dobré, že v kostole cirkev sobáši, a je veľmi dobré, že poznáme Božie prikázania. Ale najkrajšia úloha cirkvi nie je osádzať tabule a vyberať pokuty, ani stále opakovať tisíckrát povedané a naučené, ale ako hovorí pápež František: sprevádzať iných na životnej ceste (ani nie viesť, ale sprevádzať), aby sa vyznali vo svojom vlastnom srdci, aby vedeli rozlišovať duchov, čo je z dobrého a čo zo zlého ducha. Toto sprevádzanie sa deje v našich rodinách, spoločenstvách a farnostiach, osobitne pri sv. spovedi a rozhovoroch, na kázňach a pri modlitbe, určite aj pri mnohých iných príležitostiach.

Ak sa každý policajt nedrží toho, čo má na aute napísané: pomáhať a chrániť, to ešte neznamená, že budeme všetkých policajtov pokladať za zbytočných. Ak niektorý kňaz a biskup nechce či nevie sprevádzať sestry a bratov vo viere a ísť v ústrety aj inak veriacim a neveriacim, to ešte neznamená, že budeme cirkev pokladať za zbytočnú. Naopak, urobíme niečo, aby cirkev bola viac Ježišovou cirkvou, aby naozaj pomáhala, chránila a sprevádzala. Moja najkrajšia životná skúsenosť je s ľuďmi, ktorí sa dostali do nešťastia a ja som ich mohol sprevádzať a dožiť sa toho, že znova našli pokoj a radosť zo života. Zároveň moja veľká vďačnosť patrí tým priateľom a priateľkám, ktorí mňa samého sprevádzajú a pomáhajú mi na životnej ceste.