Jn 20,19-31; Sk 5,12-16

O Slovensku sa niekedy hovorí ako o kresťanskej či dokonca katolíckej krajine. Pri takom hodnotení sa vychádza skôr z tradície minulosti ako z reality súčasnosti. Na druhej strane málokto z našich ľudí sa dnes výslovne označí za ateistu, neverca, to sa skôr ľudia označia – ak poznajú to cudzie slovo – za agnostika. Tým sa myslí postoj, ktorým sa odmieta možnosť vedeckého poznania podstaty sveta a tiež možnosť poznania Boha.

Evanjelium na 2. veľkonočnú nedeľu prichádza s rozprávaním o tzv. neveriacom Tomášovi. Keď mu ostatní Ježišovi učeníci hovoria, že videli vzkrieseného Pána, on sa označí za neveriaceho. Svoje uverenie podmieni overením, priam telesným. Z príbehu sa nedozvieme, či Tomáš naozaj položil svoju ruku na Ježišove rany, ale dozvieme sa, že zvolal: Pán môj a Boh môj! Tým uznal Božie konanie na Ježišovi a Ježiša za vyzdvihnutého zo smrti k Bohu.

Za Ježišových čias sa ateizmus v modernom chápaní vôbec nevyskytoval. Takže ani v Tomášovom prípade nešlo o neveru v Boha, ale o odmietanie uveriť, že po Ježišovej smrti je možné veriť v Ježišovo poslanie od Boha. Tomáš a ostatní Ježišovi učeníci totiž nasledovali Ježiša práve preto, že uverili v jeho poslanie od Boha. Páčilo sa im, ako vykladá Božie zákony a proroctvá a ako pomáha ľuďom, a neskôr začali veriť, že Ježiš je prisľúbený Boží Mesiáš, teda Pán. Hrozná Ježišova smrť túto vieru celkom preškrtla a Tomáš odmietal vrátiť sa k tejto viere bez novej skúsenosti. Po Ježišovej smrti to napokon bolo možné len cez overenie, že ten, čo sa zjavuje, koho vidia, je naozaj Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, a nie nejaký pekný obraz, ktorý si ľudia dokážu vysnívať. Príbeh Ježiša s Tomášom končí zvláštnym vyhlásením: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20,29). Zvláštne je to preto, lebo je prirodzené namietať: Ak mohol vidieť Tomáš, prečo nie aj my?

Ak tomu máme porozumieť, treba vnímať rozdiel medzi vidieť a vidieť. Tomáš videl tak ako ostatní apoštoli a prví Ježišovi nasledovníci. Videl začiatky Ježišovho verejného pôsobenia a nadchol sa preňho. Tiež to nebolo samozrejmé, predsa aj farizeji a zákonníci videli, ale nenadchli sa. Takže to, čo Tomáš a ostatní videli, bolo tiež otázkou viery – že Boh koná na Ježišovi, a dokázali to odlíšiť od tvrdenia farizejov, znalcov Písma a kňazov, že Boh koná cez nich a s ich schválením. Krutá smrť Ježiša na kríži zdala sa byť potvrdením mienky Ježišových odporcov, ktorí tvrdili, že Ježiš zavádza ľudí a rúha sa Bohu. Takže apoštoli a prví Ježišovi nasledovníci potrebovali nanovo uvidieť, že Ježiš je – napriek smrti – Boží vyvolený. Jeho rany sa stali novým svedectvom jeho totožnosti: Vzkriesený Ježiš má rany, je to on, ten istý ako predtým, a Boh sám potvrdzuje zmysel jeho smrti a nový spôsob jeho existencie. Nás sa – na rozdiel od Ježišových prvých nasledovníkov – týka iný spôsob videnia. Keďže sme Ježiša nezažili pred jeho smrťou, nie je dôvod vidieť ho teraz tak ako apoštoli. Predsa, hoci to nenazývame videnie, aj naša viera potrebuje skúsenosť. Nie takú istú, akú mali Ježišovi súčasníci, ale predsa len skúsenosť, na ktorú sa vzťahuje výrok: Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili; blahoslavení, ktorí majú skúsenosť, a preto uveria.

Aká môže byť naša skúsenosť so vzkrieseným Ježišom? Odpoveď nájdeme v udalostiach, ktoré sa odohrali po jeho vzkriesení. Ak by pred dvetisíc rokmi jestvovala nejaká videotechnika, ani s jej pomocou by nik neurobil záznam Ježišovho vzkriesenia. Mohol by však urobiť záznam uverenia tých, čo nevideli, a uverili. Ako sme čítali z 5. kap. Skutkov apoštolov, ľudia v Jeruzaleme si pozorne všímali, čo robia apoštoli a ostatní kresťania. Medzi Židmi tvorili zvláštnu skupinu, nepôsobili však sektársky, ale príťažlivo. Ľudia si všímali, ako sa chodia modliť do chrámu a ako uzdravujúco pôsobia. Nemusíme si konanie apoštolov idealizovať, stačí si ho predstaviť ako radostné uzdravujúce vyžarovanie. Na Ježišových učeníkoch sa opakovala skúsenosť s Ježišom. Ako priťahoval Ježiš, tak teraz príťažlivo pôsobili jeho nasledovníci. Blahoslavení tí, ktorí Ježiša priamo nevideli, ale videli jeho učeníkov, a mohli uveriť, že na nich koná Boh.

Vedenie našej slovenskej cirkvi, viaceré kresťanské hnutia a horliví jednotlivci si dnes uvedomujú, že spoločnosť sa sekularizuje, liberalizuje, odkláňa sa od viery, cirkvi a tradičného modelu rodiny. Preto si kladú za úlohu bojovať za tradičnú rodinu a chcú o tom presvedčiť celú spoločnosť. Nedávno som na margo tohto snaženia čítal v jednom kresťanskom časopise výstižnú poznámku: Práva jedinca sa vstupom do manželstva scvrknú na polovicu a povinnosti vyskočia na dvojnásobok. A to preto, aby sa zrodila zdravá láskavá rodina. Ak takúto rodinu dieťa zažije, bude ju chcieť zopakovať. Tradičný obal bez obsahu  alebo s toxickým obsahom však len zamoruje prostredie nerecyklovateľným odpadom. Rodina, síce založená v kostole, ale bez dobrodružstva menom láska, bez skúsenosti zdravého uznania, rešpektu a obdivu, je len formálnym rámcom bez obsahu. Budujme rodiny, ktorých obsah bude taký chutný a príťažlivý, že ľudia po ňom túžobne skočia. (T. Komrska, Odmietam „klasickú kresťanskú“ rodinu, in: Dialóg, 4/2019, 28.)

Čo platí pre jednu rodinu, ešte viac platí pre rodinu ako farnosť, kresťanskú komunitu či cirkev. Ježišov odkaz: Blahoslavení, čo nevideli, a uverili, je odkaz pre nás, pre možných nositeľov jeho príťažlivej skúsenosti.