Mt 17,1-9

Niekedy ma navštívia aj ľudia, ktorí si ako dospelí želajú prijať krst, prípadne ďalšie sviatosti. Týmto ľuďom sa snažím priblížiť náboženskú tému najprv cez ich vlastné premýšľanie a skúsenosti. Zväčša začínam otázkami, čo je pre nich dôležité, alebo či vidia niečo, čo je dôležitejšie ako rodina, vzťahy, práca alebo naše zdravie. Chcem tým naznačiť, že dôležitejšie je to, ako berieme sami seba, v čom nachádzame svoje seba-vedomie, na čo sa spoliehame, po čom túžime, v čo veríme. Približne o týchto otázkach bola téma prvej pôstnej nedele. Zosnulý český filozof Jan Sokol hovorieval, že filozofia začína tam, kde si ľudia kladú otázky, a potom pokračoval, že náboženstvo začína tam, kde od otázok prechádzame k úcte.

Úcta, autorita, voľba toho, pred čím sa pokloním, teda čím sa riadim vo svojom živote, je témou druhej pôstnej nedele. Úryvok z evanjelia predstavuje túto tému rozprávaním o Ježišovom premenení. Ježiš sa mal pred očami svojich učeníkov premeniť, akoby bol prežiarený veľkým svetlom, zároveň sa pri ňom zjavili dve veľké postavy židovského náboženstva – Mojžiš a Eliáš, a napokon zaznel hlas z neba, ktorý Ježiša predstavil ako milovaného Božieho Syna. Podľa Matúšovho podania udalosť sa Ježišovým učeníkom javila ako nejaký sen – najprv im bolo príjemne, potom sa preľakli.

Podobne ako pri rozprávaní o Ježišovom pokúšaní na púšti (evanjelium 1. pôstnej nedele), aj pri rozprávaní o Ježišovom premenení môže, ale nemusí ísť o reálnu udalosť. Zo súčasného šoubiznisu poznáme inscenovanie tzv. hviezd a celebrít, ktoré dokáže moderná audio-videotechnika nalíčiť, nasvietiť, ozvučiť takým spôsobom, že pôsobia ako zjavy zo zázračného sveta. Na rôznych hudobných produkciách šalejú z týchto zážitkov celé davy. V prípade Ježišovho prežiarenia nešlo o nič podobné. Nezhlukli sa žiadne davy, Ježišovi učeníci sa svojho zážitku zľakli, a napokon o tom ani nemali hovoriť. Rozprávanie o Ježišovom premenení treba pochopiť ako modelovú prezentáciu, ako literárne a obrazne podané pochopenie Ježiša, ku ktorému dospeli jeho učeníci. Nie na základe jedného zážitku, ale na základe celoživotného porozumenia Ježišovi a jeho príbehu.

Kto pozná obrazy a symboly židovskej náboženskej tradície, ľahko ich objaví aj v dnešnom rozprávaní. V židovskom náboženstve boli Mojžiš a Eliáš určujúcimi autoritami, jeden pre morálku (zákonodarstvo), druhý pre proroctvo (kritiku spoločnosti). Teraz sa zjavujú pri Ježišovi ako jeho partneri v dialógu, Boží hlas však neodkazuje na nich, ale na Ježiša: Jeho počúvajte! Oblak, ktorý zahalil celú udalosť, je tiež známy zo Starého zákona. Bol symbolom pre Božie konanie, ktoré je poznateľné, ale zároveň zostáva zahalené (mimo našej moci). Žiara svetla je symbolom v mnohých náboženstvách. Starý zákon spomína, že po rozhovore s Bohom tak Mojžišovi žiarila tvár, že sa nedalo naňho pozerať. V kostole pri univerzite v Trnave, kde som kedysi slávieval sv. omše, je veľký  vzácny oltár s množstvom sôch a obrazov. Jedna z najväčších sôch predstavuje Mojžiša. Keď som tú sochu videl prvý raz, nechápal som, prečo dal umelec Mojžišovi rohy, až neskôr som si uvedomil, že sú to lúče svetla vystupujúce z jeho tváre. Takže rozprávanie o Ježišovom premenení je modelová prezentácia. Ježiš je najväčšou autoritou, nie Mojžiš, nie Eliáš, nie Mohamed… Boh konal a koná aj cez iných ľudí, ale najväčšie svetlo, najväčšie zjavenie vychádza z Ježiša. Spomenutý filozof Jan Sokol, keď v skratke hovoril o náboženstve, povedal, že pohania zažívali Boha cez mocné prírodné javy, Židia sa cítili Bohom oslovení v udalostiach a v zrozumiteľnej reči, a kresťania zažívajú Boha cez Ježiša, cez jeho tvár.

Súčasná postmoderná kultúra je postavená na videní. Tomu napomáhajú nové technológie, ktoré však, ako je známe, často vedú k povrchnosti, nie k múdrosti. Židovské a kresťanské náboženstvo tiež používa obrazy – skutočné i fantazijné –, ale dôraz dávame na počúvanie, na vnútorné porozumenie. Pápež František vydal k pôstnemu obdobiu na tento rok posolstvo, v ktorom odkazuje na dnešné čítanie z evanjelia a porovnáva cestu pôstnym obdobím a synodálnu cestu cirkvi. Na oboch cestách máme zažiť i uskutočniť premenu. Aby sa naozaj podarila, odporúča dva prístupy. Prvý je v počúvaní Ježiša, ktorý k nám hovorí, keď ho pri bohoslužbách čítame, ale aktualizovane, s porozumením. Druhý prístup je podľa pápeža Františka v počúvaní, vnímaní Ježiša cez ľudí v cirkvi i vo svete, najmä v tých ľuďoch, čo sú v núdzi.

Koho alebo čo počúvame? Čo vnímame ako autoritu, usmernenie pre svoj život? A keď sa hlásime ku kresťanstvu, ako počúvame Ježiša? Ak sme si dobre zvolili, ak sme dobre rozbehli svoju cestu, poznáme to podľa premeny, podľa svojich obnovujúcich sa síl, a to nezávisle od toho, či sme mladí alebo starí. Podporme sa modlitbou a priateľstvom na ceste tejto premeny!