Lk 12,35-40

V posledných ročníkoch základnej školy sa učitelia pýtajú žiakov, čím by chceli byť. Patrí to napokon k povinnostiam učiteľov, aby svojim žiakom poradili vhodné ďalšie štúdium. Pred niekoľkými desaťročiami dievčatá veľmi často spomínali, žeby boli rady učiteľkami a zdravotnými sestričkami. Chlapci sa často videli v práci s autami alebo v oblasti športu. Dnes vraj 14-15 ročné deti snívajú o práci, pri ktorej by čím prv zbohatli. Neviem posúdiť, isté je, že väčšina detí dnes nečíta knihy, ale pozerajú do mobilov a klikajú na obrázky ľudí, ktorí sa predvádzajú svojou krásou a svojím majetkom.

Pamätáme si spred týždňa, ako Ježiš v evanjeliu varoval pred životným štýlom boháča, ktorý myslel len sám na seba. Keď sa pozrieme do 12. kapitoly u Lukáša, vidíme, že po príbehu o tomto boháčovi Ježiš povie: „Život je viac ako pokrm, viac ako odev“ (Lk 12,23), a spomenie vtáky a kvety, ktoré sú krásne a majú všetko, čo potrebujú, hoci nepracujú. Ľudí je ťažko prirovnávať ku kvetom a vtákom, ale azda budeme súhlasiť s ďalšou Ježišovou pripomienkou: „Neumárajte sa otázkami, čo budete jesť a piť“ (Lk 12,29). Starať sa a umárať nie je to isté. Ježiš napokon vyzval svojich učeníkov, aby hľadali Otcovo kráľovstvo a počítali s tým, že všetko potrebné k životu, sa im pridá (Lk 12,34). Na tieto myšlienky nadväzuje dnešné čítanie z evanjelia, ktoré nabáda, aby sme pripravení čakali na príchod Syna človeka.

Otázka, čím chceme byť, čo so svojím životom chceme urobiť, týka sa najmä mladých ľudí, ale nielen. Je dosť starších ľudí, ktorí majú dojem, že život okolo nich len tak prefrčal a ich sny sa nenaplnili. Preto aj vo vyššom veku sa máme pýtať, čo čakáme od života, ako sa staráme o svoje potreby a či sa nimi priveľmi nezaťažujeme. Ježiš povedal, že sa máme starať najmä o kráľovstvo nebeského Otca, k čomu patrí i podelenie sa o majetok. Biblické obrazy a vyjadrenia sú nám dnes dosť vzdialené, takže si skúsime najskôr vysvetliť, čo Ježiš myslel tým kráľovstvom, ktoré má prednosť pred všetkým ostatným.

V súčasnom svete sa zvelebuje ako jediný funkčný model kapitalistická spotrebná spoločnosť, politicky usporiadaná ako tzv. liberálna demokracia. Vieme, že tento model veľmi nefunguje, ale vraj sa nedá prísť na nič lepšie. O socializme už sníva málokto, a potom sú ešte takí šialenci, čo propagujú nejaký náboženský štát. V kresťanstve sú to sektári, častejšie sa o náboženský štát pokúšajú niektorí moslimovia. Keď Ježiš hovoril o Božom alebo nebeskom kráľovstve, nemyslel na niečo po smrti, v nebi, a nešlo mu ani o žiaden náboženský štát. Božím kráľovstvom myslel usporiadanie spoločnosti, ktoré bude spravodlivé, bratské a solidárne. V časoch apoštolov si kresťania nazvali svoje spoločenstvá gréckym pojmom ekklesia. Ten pojem prevzali z pomenovania obce slobodných občanov, ktorí mali občianske práva. Okrem nich však v tej dobe žilo veľa ľudí bezprávnych, teda otrokov. Kresťania hovorili, že sú ekklesia tou theou čiže obec Božia. Slobodní alebo rovní sa nestali vďaka majetku a zbraniam, ale z viery, teda z toho, ako sa na seba a na ostatných ľudí dívali. Táto viera mala svoje dôsledky, napríklad, kresťania sa snažili deliť o majetok. To bol ten protiklad k boháčovi, ktorý si chcel majetok užívať sám. Spravodlivé a solidárne usporiadanie spoločnosti mal uskutočniť človek alebo viacerí ľudia spolu, ktorým sa podľa zvyku Starého zákona hovorilo Syn človeka; tiež sa používal pojem Mesiáš alebo Kristus.

Ak mladí ľudia dnes často vyrastajú s túžbou byť čím prv bohatí a slávni, a to najradšej bez veľkej námahy, asi sa vo svojich rodinách a farnostiach nestretli s ideálom Božej obce či kráľovstva. Také obce si nepredstavujme ako rozprávku, ale ako skutočné spoločenstvá, priateľstvá, siete vzťahov. Tieto vzťahy nemajú byť oddelené od sveta, ale byť vo svete. Že sme členmi takých Božích obcí, má sa vidieť podľa našich stretnutí v kostole, ale aj podľa našej schopnosti deliť sa o majetok, ktorým nie sú iba peniaze, ale aj ďalšie dary a schopnosti. Ak sa nám dnes z evanjelia pripomína, aby sme mali „bedrá opásané a lampy zažaté“, chce sa nám povedať, aby sme neprepásli príležitosť zapojiť sa do zmeny nespravodlivého sveta. Ako konkrétne si to máme predstaviť? Čítal som nedávno teológa, ktorý vymenoval viaceré oblasti, kde sa zmena deje a kde sa čaká na naše zapojenie: Mierové hnutie, teda boj za mier, nie za vojnu, klimatické hnutie, teda boj za záchranu a nie ničenie prírody. Tiež hnutie za rovnoprávnosť žien a mužov, čo nie je to isté, ako liberálna snaha o rovnakosť. Priamo z cirkvi spomenul hnutia, ktoré vyvolal II. vatikánsky koncil a ktoré pod heslom synodálnej cirkvi a cirkvi pre chudobných a utláčaných presadzuje pápež František.

Nie všetko staré je zlé, ale mnohé je a čaká na vykúpenie. Ak sa nás teda niekto spýta, čím chceme byť, bolo by skvelé počuť: Chcem byť človekom Božieho kráľovstva, mužom a ženou, ktorí sa zasadia za lepší, spravodlivejší svet! Vložme si túto túžbu do svojho srdca a podporme ju spoločnou modlitbou.