Kol 2,12-14

Časť slovenskej verejnosti so záujmom sleduje vývoj súdneho procesu okolo tzv. zmeniek. Zmenka je platobný, úverový alebo dlžobný prostriedok. Ako dopadne súd so zmenkármi je zatiaľ otvorené, mňa viac zaujíma, ako to myslel apoštol Pavol, keď prirovnal situáciu človeka pred krstom k dlžníkovi, ktorý sa hrbí pod svojím dlhom a nevidí východiska.

Ako sme si zvykli, Pavol sa rád vyjadruje dramaticky. V dnešnom úryvku z jeho Listu Kolosanom okrem obrazu s dlžobným úpisom použil aj obraz o krste ako pochovaní a smrti. To by nám nikdy nenapadlo, že krst znamená najprv zomrieť, aby sme potom mohli žiť. Byť mŕtvy však pre Pavla, ako čítame, znamená žiť v hriechoch a odmietaní Boha. Dať sa pokrstiť potom znamená zomrieť takému neživotu, aby sme potom mohli ožiť – byť tak ako Ježiš Bohom vzkriesení. V tejto súvislosti apoštol použil prirovnanie o zmenke, dlžobnom úpise.

Na Slovensku sa kedysi používalo úslovie piť na sekeru teda na dlh. Keď ľudia nevedeli písať, sekerou urobili zárezy, dlžník i veriteľ každý do svojej palice, aby sa pamätalo, kto je koľko dlžný. V gréckom prostredí, v ktorom sa pohyboval Pavol, to bolo na vyššej úrovni. Dlžník spísal listinu, akú sumu si požičal a má zaplatiť. Dlžník a veriteľ sa podpísali a listinu uschovali na úradnom mieste. Keď mal dlžník peniaze pokope a vrátil ich, listina bola vyňatá z hromady uschovaných listín, následne bola znehodnotená čiže preškrtaná. Pavol obrazne preniesol známy postup so zrušením dlhu na duchovnú situáciu pred krstom a po krste. Tak, ako bola zmenka vybratá z ostatných dlžobných papierov, je odstránený náš dlh pred Bohom, a tak, ako bola zmenka preškrtnutá, je zotretý aj náš dlžobný úpis pred Bohom.

Prirovnanie je zrozumiteľné, pokiaľ sme si vedomí svojho dlhu. Dnešný človek si vie predstaviť finančný dlh, aj keď ako v prípade našich zmenkárov krútime hlavou nad jeho skutočnou existenciou. Nevieme si však predstaviť dlh pred Bohom. Používame slovo hriech, priznávame, že sme zhrešili, ale berieme to ako nezmeniteľný stav. Hriechy boli a budú, človek je slabý, je nám ľúto… Pojem dlh je niečo iné. Vo vyznaní na začiatku sv. omše hovoríme: Moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Predstavme si, žeby tam bolo: Môj dlh, môj dlh, môj preveľký dlh. Hriech sa berie ako porušenie predpisov, dlh je však vždy voči niekomu konkrétnemu.

Pripomeňme si dôvod napísania Listu Kolosanom. Ľudia v tomto meste si veľmi pripúšťali moc rôznych mocností nad sebou. Okrem svetských pánov verili na rôznych anjelov, nie však ako na poslov Božích, ale ako na duchovné bytosti, ktoré riadia svet. Možno niečo podobné, ako keď dnes niekto verí na horoskop a nechá sa riadiť jeho znameniami. Isté je, že moc iných ľudí, moc prírody i moc nášho podvedomia (či už je tá moc namýšľaná alebo reálna) nám môže dodávať silu, ale môže nás aj ochromovať. Dáždnik, ktorý niekto nad nami rozprestrie, môže nás chrániť, ale môže nám aj zakryť slnko. Čo zatieňuje náš život, aké tiene nás obklopujú? Sú to tiene, v ktorých si oddýchneme, alebo sú to tiene, ktoré nás oberajú o radosť zo života? Človek pred krstom je podľa Pavla ako topiaci sa človek, pri ktorom sa objaví záchranca, zachytí ho a vynesie nad hladinu. Záchranca v istom zmysle sa sám pochová pod vodu, ponorí sa do jej nebezpečenstva, aby mohol zachrániť. Tak to videl Pavol: Dlh, vina, strach sú odstránené, lebo Ježiš si po nás prišiel, vytiahol nás z tmy tieňov, v ktorých sme sa dusili, a vyplával s nami nanovo do života. Pavol vlastne odkazuje: Ak ste naozaj kresťania, zmýšľajte a žite ako slobodní ľudia. Vytvárajte siete vzťahov, ktoré vás nezviažu, ale ponesú a oslobodia.

Na 2. augusta pripadá deň tzv. Porciunkuly. Podľa tradície z 13. stor. v tento deň možno vo františkánskych a farských kostoloch získať úplné odpustky. Dnes tomu už málokto rozumie. Odpustky sa berú ako vec. Ako pri tých zmenkách: Niečo dám a niečo získam; predám a kúpim… Odpustky súvisia s tieňmi, ktoré rôzne sily (ľudské, prírodné, psychické a duchovné) hádžu na náš život. Tie tiene sa s nami vlečú, sú ako guľa na nohe (dnes sa dáva podozrivým elektronický náramok). Získať kedysi odpustky znamenalo urobiť niečo ťažké, aby sme sa od tých tieňov či od toho klepca oslobodili. V stredoveku sa dali odpustky získať iba v Jeruzaleme a Ríme. Znamenalo to riskovať život a ísť bojovať za nejakú svätú vec. Sv. František z Assisi predložil žiadosť pápežovi, aby sa odpustky nezískavali len bojom o Jeruzalem, ale nenásilne, púťou k žene, do kaplnky Santa Maria degli Angeli pred Assisi. Je to miesto, kde sa zrodila prvá rodina bratov františkánov a kde František 3. 10. 1226 zomrel. Dnes je na mieste veľká bazilika, ktorá v sebe stále skrýva pôvodnú kaplnku, nazývanú Porciunkula, doslova malá porcia, čiastka, kúsoček. Kto putoval do Porciunkuly, zbavil sa tieňov svojej minulosti.

Ako to zažiť dnes? Podnes máme medzi nami križiakov, ktorí sa nazdávajú, že treba odmietačom našej viery rozbiť hlavu alebo zavrieť ústa, aby sme sa oslobodili od zlého. S Pavlom a Františkom z Assisi (a s pápežom Františkom) však snívajme radšej o tom, ako z našich farností a rodín vytvoriť Porciunkulu, miestočko na zemi, kde zažijeme príbehy priateľstva a milosrdnej lásky. Skúsenosť domova, v ktorom môžu byť všetci prijatí, radostní a slobodní.