Kol 1,24-28

Zaujala ma informácia o výskume detí vo veku 6 až 15 rokov, ktorý nedávno urobil český Národný inštitút pre deti a mládež. Možno predpokladať, že výsledky by boli podobné aj na Slovensku a v ďalších európskych krajinách. Čím boli deti staršie, tým menej z nich považovalo za dôležité pomáhať druhým, chrániť prírodu a udržiavať poriadok. U najstarších bola na prvom mieste túžba mať peniaze. Deti mali veľký problém uviesť, koho si berú za vzor. U chlapcov sa objavovali športovci, u dievčat modelky, speváčky, malé deti spomenuli mamy, otcovia sa nevyskytli temer vôbec. Pedagóg a katolícky novinár Jiří Zajíc, ktorý bol pri výskume, uviedol navyše svoju skúsenosť z čias, keď sa venoval skautom, že chlapci z neveriacich rodín boli čestnejší, priateľskejší, spoľahlivejší než tí, ktorí mali byť príkladom kresťanského správania. Keď si katolíci mysleli, že sa na nich nik nepozerá, správali sa ako „utrhnutí z reťaze“; viditeľne im chýbala výchova k slobode, konštatoval.

Sme ako kresťania, ako cirkev príkladom telesného, duševného a duchovného zdravia pre spoločnosť? Je naša viera pre nás skutočnosťou, ktorá nás pozdvihuje alebo ponižuje? Na prvé počutie apoštolovi Pavlovi veľmi nerozumieme. On pôvodne vyšiel z prísneho náboženského prostredia, v ktorom sa len málokto mohol pýšiť tým, že morálne obstál. Pavol sa najprv pýšil, zakladal si na živote podľa Zákona, potom sa za to hanbil, a napokon odmietol predstavu Boha ako veľkého kontrolóra, ktorý človeka sleduje, pristihuje, ponižuje a trestá. Boh motivuje k bohatstvu slávy, a tým je Kristus vo vás, napíše v 1. kap. Listu Kolosanom.

V židovskom náboženskom prostredí sa prví kresťania odvolávali na svedectvá Starého zákona a vykladali ich ako odkazujúce na Ježiša. Podnes hovoríme, že Starý zákon bol prípravou na zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi. V pohanskom prostred však žiadne odvolávky na predchádzajúcu skúsenosť, ktorá by ľudí pripravila na zjavenie Boha v Ježišovi, neboli možné. Niektorí grécki filozofi sa síce dopracovali k predstave jedného jediného Boha, ale spoznať ho pomocou filozofovania v ukrižovanom Ježišovi nemohli ani náhodou. Boh ako láska stojaca na strane človeka sa nespoznáva filozofovaním, ani kontrolou zachovávania morálnych predpisov. To objavil Pavol, to sa mu zjavilo, ako píše – z Božieho daru, ktorý dostal pre ostatných ľudí, najmä pre pohanov. Pre nich bolo toto zjavenie tajomstvom skrytým od vekov čiže nemohli ho spoznať tak, ako to na základe svojej tradície mohli Židia. Že časť Židov z tej tradície urobila len zákon a z Boha jeho kontrolóra – to Pavol sám zažil ako nefungujúce. Preto zdôrazňoval: V Ježišovi sa zjavil Boh, v ňom je naše bohatstvo.

Cesta Boha k človeku cez Ježiša nie je teda cesta mágie, ani filozofovania, ani morálneho či psychického cvičenia. Je to cesta zjavenia zvnútra, preto Pavol povie: Kristus vo vás – nádej slávy (Kol 1,27). Ako sa to dá zažiť? Pripomeňme si, že Pavol budoval cirkevné spoločenstvá ako sieť komunít, ktoré našli svoju poslednú autoritu v Kristovi, nie vo svetských ani v nadpozemských mocnostiach (cisár, králi, politické a ekonomické mocnosti, anjeli, vesmírne energie). Pavol so spolupracovníkmi putoval od mesta k mestu a prinášal skúsenosť bratstva a sesterstva, rovnosti, hrdosti a slobody spojenej so zodpovednosťou. V pohanských predstavách si slobodný človek robí čo chce ako bohovia na Olympe. Človek zodpovedný, plniaci si povinnosti, je sluha a otrok. Kresťanstvo do týchto predstáv prinieslo nový model seba-uznania a nový model usporiadania vzťahov.

Čo sme z toho urobili? Zdá sa, že sme sa v mnohých oblastiach vrátili do starého modelu kontrolovania a napomínania – ale bez zjavenia Krista v nás. V našich rodinách, školách, v cirkvi i politike si zjavne odovzdáme modely správania, ktoré často sprostredkúvajú len vedomosti o pravidlách a zákonoch, ale nevedú k samostatnosti a slobode. Akoby sme sa pohybovali uprostred oploteného priestoru, a keď sa nám zdá, že nie sme na chvíľu sledovaní, utečieme prvou dierou v plote. Výchova detí, ale aj formácia dospelejších ľudí, zaiste nemôže prebiehať ako pohyb v priestore bez mantinelov, bez plota, ale mantinely nesmú byť priúzke a brána v plote musí zostať otvorená. Keď som bol ako mladý študent v kňazskom seminári, nemali sme kľúče od brány. Predstavení nás kontrolovali aj na izbách. Boli sme prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že v iných krajinách má každý študent kľúč od brány a nik mu nepredpisuje vychádzky, modlitby či hodiny na štúdium. Nech sa predsa každý prejaví vo svojej slobode a zodpovednosti – a podľa toho je aj hodnotený!

Podobne ako Pavol, keď Krista nazval nádejou slávy v nás, končí svoj článok o výchove ten český katolícky pedagóg a cituje francúzskeho básnika Charlesa Péguyho: Viera je tá, ktorá drží dobré od vekov do vekov. Láska je tá, ktorá sa dáva od vekov do vekov. Ale moja maličká nádej – to je tá, ktorá vstáva vždy znova, každé ráno. (J. Zajíc, Dobrodružství výchovy, in: KT, Perspektivy 29, 21. 7. 2019.) Nech vstáva aj v nás a nech ju rozpoznáme ako tú, ktorú máme vďaka Kristovi!