Mt 10,26-33

Kto nepozná divú prírodu, žije v predstave, že vo zvieracej ríši je pre menšie zvieratá nepriateľom nejaké dravé zviera a pre toho dravca už nik. Znalci prírody tvrdia, že je to inak, že pre vlka je najväčším nepriateľom iný vlk, ten, čo nepatrí do svorky, a pre medveďa zasa iný medveď, ktorý by chcel tomu druhému zasiahnuť do revíru. Podobné je to medzi ľuďmi. Ľudia, ktorým sme ľahostajní, nás neohrozujú. Nepriateľom sa stáva niekto podobný, niekto, kto má záujem o územie, na ktorom sme usadení, alebo ten, kto svojimi názormi na politiku, ľudské práva či náboženstvo chce obsadiť duchovné územie, v ktorom sa cítime byť doma.

Keď Ježiš svojim apoštolom hovoril, aby sa nebáli ľudí, myslel na konkrétnych ľudí, s ktorými mal nepríjemnú skúsenosť. V 10. kap. evanjelia podľa Matúša čítame, že týchto ľudí priamo menuje: „Majte sa na pozore pred ľuďmi, ktorí vás budú bičovať vo svojich synagógach a vydajú vás do moci súdov“ (Mt 10,17). Tí, čo chcú bičovať, sú teda vlastní ľudia, s ktorými sa Ježiš modlieval v synagóge. Ježiš ešte upozornil, že hranica nenávisti pôjde aj naprieč rodinami: „Brat vydá na smrť brat a otec dieťa; deti usmrtia svojich rodičov“ (Mt 10,21). Dôvod tej zloby uvádza stručne: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Mt 10,22).

Pamätáme si z minulej nedele, ako Ježiš poslal svojich učeníkov do žatvy ľudských trápení a ako ich poveril, aby telesne i duchovne ľudí uzdravovali. Ježišovo posolstvo, jeho poňatie náboženstva, je uzdravujúce, zaujíma sa o trápenia ľudí. Každému sa to však nepáči, dokonca tento program – Ježiš ho nazval: ohlasovanie nebeského kráľovstva – vzbudzuje nenávisť a odpor. Ježiš a jeho posolstvo sa stali rozdeľujúcou udalosťou: Za alebo proti. Možno sa čudujeme. Prečo by Ježišovo konanie malo vzbudzovať odpor? Nie je to také čudné, ako sa zdá. Z minulosti i súčasnosti vieme, že kresťania boli a sú prenasledovaní. Príčiny sú rôzne. Pomerne časté sú správy o vražedných útokoch na kresťanov v Afrike a v Ázii, ktoré robia radikálni islamisti. V Južnej Amerike boli zavraždené stovky kresťanov, ak sa zastávali chudobných a snažili sa pre nich vymôcť spravodlivejšie životné podmienky. Neublížili im neveriaci, ale častejšie ľudia pri moci, ktorí sa formálne hlásili aj k cirkvi. V Európe sú kresťania skôr podceňovaní ako priamo prenasledovaní, i keď sa stávajú prípady, žeby niekto rád ľudí trestal za to, ak sa odvolajú na výhradu vo svedomí a nepodriadia sa tzv. pokrokovému svetonázoru. (Nedávno jedna slovenská liberálna strana prišla s návrhom na zákaz spovedného tajomstva.)

Prenasledovanie, na ktoré upozorňuje Ježiš, deje sa však najmä doma, vo vlastnom náboženstve. Ježiša dali ukrižovať vlastní, nie cudzí. Matúšovo evanjelium bolo napísané pre kresťanov židovského pôvodu. Pre Židov, ktorí uverili Ježišovi, že je Mesiáš, že je Kristus, a od vlastných zažívali odmietanie a ubližovanie. Im bolo dôležité zdôrazniť, že trápenie, ktoré im spôsobujú vlastní, nie je zbytočné. Bolo dôležité uveriť, že treba ísť na svetlo a nebáť sa. Nebáť sa toho, ktorý ich môže dať ukrižovať ako Ježiša a ukameňovať ako Štefana, ale báť sa toho, že zaprú Ježiša a nezachovajú vernosť Bohu Otcovi.

Čítal som nedávno prednášku popredného nemeckého sociológa, profesora Hartmuta Rosu, o stave súčasnej západnej spoločnosti a úlohe náboženstva v nej. Tento profesor vidí dnešnú spoločnosť ako žijúcu v ustavičnom zhone za väčším ziskom, väčším rastom a pokrokom, čo ľudí robí unavenými i agresívnymi. Nehovorí o Slovensku, ale o západných krajinách, keď píše, že ľudia si uplatňujú právo robiť a hovoriť si svoje, ale tých, čo majú iný názor, neberú ako partnerov, ale ako nepriateľov, ktorých treba zničiť. Spoločnosť, ak má prežiť, však podľa neho potrebuje – nazval to pekne: najmä počúvajúce srdce. Cirkev, kresťanstvo, potom vidí ako priestor, kde sa tomu počúvaniu, úcte, pochopeniu – on to nazýva rezonovanie – môžeme najlepšie naučiť.

Spomenul som si ešte na iného sociológa, tentoraz amerického, ktorý sa venoval výskumu náboženstva, na Petra Bergera. Ten sa už dávnejšie vyjadril, že ľudia cirkvi môžu podľahnúť dvom pokušeniam. Prvé je, že cirkev sa izoluje pred všetkým cudzím ako tá svorka, ktorá si chráni svoj revír. Ľudia s takýmto prístupom uchovajú si vieru, ale z cirkvi urobia geto, uzavretý priestor, v ktorom sa napokon udusia. Druhé pokušenie je snaha zapáčiť sa svetu a v tejto snahe sa mu prispôsobia až tak, že vo svete sa stratia a rozplynú.

Počúvajúce srdce, o ktorom hovorí ten nemecký sociológ, sa neizoluje, ani neprispôsobuje, ale rezonuje. Ak je to srdce veriaceho kresťana, rezonuje s ľuďmi vo svete, s ich otázkami a problémami, a rezonuje, súzvučí, najmä s Ježišom. V takom prípade sa môžeme spoľahnúť, že on sám bude našou najistejšou oporou a naším najlepším ochrancom.