Lk 4,1-13; Rim 10,8-13

Nechcem mať s cirkvou nič spoločné. Vyberajú si len to, čo im vyhovuje. Kradli, viedli križiacke výpravy a mnohí z nich sú pedofilmi (R. Luknár, SME Víkend, 9. 3. 2019, 4.) – takto príkro sa nedávno vyslovil jeden slovenský herec na adresu cirkvi. Niekoho uteší, že rovnako odmietavo sa vyslovil aj na adresu ďalších ľudí a inštitúcií, vlády i opozície, novinárov i hercov a vlastne celého národa: Vymeniť treba celý národ… Keď som to čítal, s mnohým, čo hovorí, azda aj s väčšinou, som súhlasil, jeho postoj izolácie a skepsy sú však neprijateľné. Môj život, moje náboženstvo a moja viera znamenajú pre mňa aj boj a zatiaľ som nestratil túžbu ten boj viesť.

Na prvú pôstnu nedeľu každoročne čítame evanjelium o boji. Ježiš bojuje s diablom, ktorý ho pokúša. V Lukášovom podaní je pokúšanie trojako znázornené. Diabol ponúka Ježišovi, aby si zabezpečil živobytie, moc a slávu. Ježiš odpovedá diablovi podobne ako neskôr v mnohých sporoch s farizejmi a zákonníkmi, a to citátmi z Písma. Šikovne vie z Biblie citovať aj diabol, na čo Ježiš končí rozhovor, že stačilo, že je povedané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.

Rozprávanie o pokúšaní v evanjeliách nasleduje hneď po správe o Ježišovom pokrstení. Ježiš sa dá pokrstiť, aby sa pridal k obnovnému hnutiu, ktoré má obrátiť ľud od snahy zabezpečiť seba, svoju moc a úspech k snahe zabezpečiť úspech Božieho kráľovstva. Po krste je Ježiš plný Ducha Svätého. Tento Duch ho vedie na púšť a do boja s diablom. Ide vlastne o to, čo by sme nazvali vydarenosť, úspešnosť nášho života. Herec, ktorého som citoval z jeho rozhovoru, sa vyznáva, že nepotrebuje peniaze, majetok, auto, uznanie ani slávu. Ježiš sa vyznáva veľmi podobne. Na rozdiel od toho herca však nebojuje len o seba, ale bojuje o svet, o ľudí, o ich šťastie a spásu. Podľa Lukášovho textu Ježiš po odchode z púšte začal obchádzať synagógy, kde vykladal Písmo a hovoril s ľuďmi. Okrem iného navštívil aj „svoj“ Nazaret. Tam predostrel program: Prišiel som oslobodiť chudobných. Vystúpenie v Nazarete skončilo pokusom jeho krajanov zabiť ho.

Ježiš však nehovorí: vymeniť národ, vymeniť Nazaret. Pokračuje v boji. Napokon z ľudského ohľadu dopadne najhoršie, ako sa dá – jeho ľudia, jeho cirkev ho odmietnu a aby si s ním ani nešpinili ruky, dali ho nenávideným Rimanom ukrižovať. O čo vlastne ide? Pre skeptika a pesimistu ide aspoň o sebaúctu, vydržať sám so sebou, urobiť si svoju robotu a mať od všetkých pokoj. Nepokladám to za riešenie, ale chápem. Určite je to lepšie ako si zúfať a ešte omnoho lepšie ako bojovať o majetok, moc a slávu. Úplne najhoršie je pritom hrať sa na svätého, ako radil diabol Ježišovi. Viera, náboženstvo, cirkev vzbudzujú najväčší odpor práve vtedy, kde sa mocenské, telesné a kariérne žiadosti skrývajú za hru na svätosť. Ten odpor sa dá pochopiť. Prečo však to sväté, Duchom naplnené, aspoň nehľadať, aspoň po ňom netúžiť?

Odpovedať na túto otázku nám pomáha apoštol Pavol, ako sme dnes čítali z jeho Listu Rimanom. Na tomto mieste listu svojsky vysvetľuje text Piatej knihy Mojžišovej, kde sa píše o Božom zákone: Nie je v nebesiach, aby sme si povedali, kto nám ho dolu prinesie? Nie je za morom, aby sme povedali, kto nám ho vynesie z hlbín mora?! V Starom zákone sa na tieto otázky odpovedalo: To slovo je blízko teba, je v tvojich ústach a tvojom srdci (Dt 30,12-14). Apoštol zamenil Zákon za Krista. Preto píše: Kto v neho verí, nebude zahanbený; kto jeho vzýva, bude spasený. Teda už nie, kto verí a vyznáva Zákon, ale kto verí, že Ježiš je Pán a že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, je zachránený.

Odpoveď je podobná ako v Starom zákone: Záchrana je blízko teba, je v tvojom srdci. Nejde tu však o žiadnu romantiku. Srdce je v Biblii centrom rozumu i citov. A Boh je jeho inšpiráciou. Celá podstata biblického náboženstva je v snahe priviesť človeka k pozornosti voči vlastnému srdcu, vlastnému rozumu a vlastným citom až tak, aby sme si odpovedali na otázku: Čím je inšpirované? Ktosi povedal, že srdce človeka je priepasť. Niektorí teológovia hovoria: Toľko je ciest v tejto priepasti k Bohu, koľko je podôb ľudského srdca. Ak si niekto svoj boj vybojoval tak, že pohŕda ponukou diabla zabezpečiť si živobytie, moc a slávu, hoci pohŕda aj cirkvou, neopovážim sa povedať, že taký človek nemá svoju cestu k Bohu. Teológ Karl Rahner hovorieval v týchto prípadoch o anonymných kresťanoch. Takých, čo sú pozorní na svoje srdce, svoje svedomie, na jednotu rozumu a citov svojho srdca. Ak si ten boj ukončím však len sám pre seba bez toho, aby mi zaspievalo srdce radosťou namiesto pádu do smútku a izolácie, ten boj je predčasne ukončený. Ako keď sa športovec vzdá prv, než príde do cieľa (hoc by sa tam len dovliekol).

Ježiš odišiel z púšte a šiel do „svojho“ Nazareta, kde ho chceli zmárniť. Nevzdal to a ďalej bojoval o človeka. Z toho vznikla jeho cirkev. Tá, ktorá neokráda, nezneužíva a nepretvaruje sa, ale počúva, chápe, sprevádza, radí, ktorá lieči ľudské zranenia a ťarchy. Žiadna iná cirkev ani nie je. To ostatné, čo sa na ňu tvári, je paródia slúžiaca diablovi, ako hovorí pápež František. Dajme sa aj my pozvať do boja o naše srdce a nezostaňme sami. Vtedy ľahšie rozpoznáme, po čom túžiť a ako sa uzdraviť.