Mt 4,1-11

O človeku sa niekedy hovorí, že je niečo medzi zvieraťom a anjelom. Poznáme latinskú definíciu človeka: homo sapiens čiže človek rozumný. Homo je blízko inému latinskému pojmu: humus čiže zem, prach. Marxisti hovorili o človeku, že je výslednicou prírodných a spoločenských vzťahov. Klasická kresťanská filozofia človeka definovala ako jednotu tela a duše.

Sv. písmo na prvú pôstnu nedeľu hovorí o človeku ako bytosti, ktorá je medzi Bohom a diablom. Muž a žena podľa dnešného prvého čítania z knihy Genezis boli diablom pokúšaní a v skúške neobstáli. Ježiš podľa rozprávania v Matúšovom evanjeliu bol pokúšaný a obstál. Čo sa však nachádza za týmito dávnymi rozprávaniami, čo tu vôbec znamená v pokušení podľahnúť a čo obstáť?

Ľudia kedysi počúvali biblické rozprávania ako skutočné príbehy, ktoré sa odohrali tak, ako sú vyrozprávané. Žeby sa had prihováral ľudským hlasom žene a diabol žeby vláčil Ježiša po mestách a kopcoch, patrí do ríše rozprávok a bájok. Neplatí však opačná predstava, že to nie je skutočnosť. Ide o skutočnosť. Nie však fyzikálnu či historickú, ale existenciálnu. Tým sa myslí skutočnosť nášho života, existencie, ako ju prežívame a vnímame, o čo bojujeme, s čím sa trápime, aby náš život mal zmysel, aby to nebola prehra, ale úspech. Áno, muž a žena, a to nielen tí dvaja z biblického raja, ale každý muž a každá žena, nachádzajú sa medzi Bohom a diablom. A Ježiš je ten, ktorý predstavuje človeka, čo sa v tejto medznej situácii jasne postaví na Božiu stranu.

Niektorí ľudia neveria v Boha ani v diabla. Tým by som poradil, aby sa poctivejšie zaoberali vlastnou existenciou. Zaoberajú sa ňou, samozrejme, rôzne oblasti ľudskej vedy a kultúry: biológia, psychológia, sociológia, filozofia a ďalšie. Zaoberať sa vlastnou existenciou však znamená, že vnímame aj svoju situáciu medzi dobrom a zlom, medzi plnosťou života a jeho rozbitosťou až po zničenie. Človek nestojí v tejto situácii ako zviera, napríklad ako somárik z jedného humorného príbehu. Dali pred neho dve vedrá. Jedno naplnené vodou a druhé vínom. Ktoré vedro si vybral somár? Vybral si vedro s vodou. A prečo? Odpoveď znela: Pretože je somár! Znie to ako výsmech zo zvieraťa, ale na ten nie je žiaden dôvod. Zviera sa takto nerozhoduje preto, že je hlúpe alebo že nevie, čo je dobré, ale podľa prírody. Ide za tým, čo potrebuje od prírody. Nemá pokušenia, nestojí medzi Bohom a diablom.

V predstave niektorých ľudí je pokušenie príťažlivosť na niečo pekné, voňavé či chutné. To však nie je skutočné pokušenie. Takéto lákadlá máme spoločné so zvieratami. Skutočné pokušenie je to, čo pomenoval had v bájke o zlyhaní prvých ľudí: Byť ako Boh. V evanjeliu o Ježišovom pokúšaní je to rozdelené do troch situácií. Na prvé počutie ide o jednoduché túžby: Mať čo jesť, stať sa slávnym a získať moc. Jesť potrebujeme, mať ambície tiež a mať istú pozíciu čiže moc vo svete zdá sa byť tiež celkom normálne. V čom je potom problém? Problém je v tom, že svoje túžby nemôžeme uspokojovať podľa prírody, lebo nie sme len homo, ale sme aj sapiens. Nie sme len výslednicou prírodných a spoločenských okolností, na ktoré by sme sa mohli vyhovoriť. A ak sme jednotou tela a duše, nie je jedno, akým spôsobom. Náš život je aj existenciálny zápas medzi dobrom a zlom, medzi Bohom a diablom.

Známy spirituálny autor, benediktínsky mních Anselm Grün, vysvetľuje tri pokušenia, ktorým bol Ježiš vystavený, takto: Prvé je snaha všetko spotrebovať, skonzumovať, zo všetkého mať úžitok, ešte aj z modlitby. Druhé pokušenie je snaha všetko ovládať, mať pod kontrolou aj Boha. A tretie je ťah po moci, dranie sa za mocou. Aj ten, kto neverí v Boha ani v diabla, by týmto pokušiteľským snahám mohol rozumieť. Zostáva otázkou, ako na ne bez Boha reagovať, ako v nich bez Boha obstáť.

Rainer Maria Rilke (+1926) je jedným z najvýznamnejších básnikov píšucich po nemecky. Okrem iného mal obdiv aj k ruskej kultúre a ja som si spomenul na jeden jeho výrok: „Rusko je také veľké, že hraničí iba s Bohom.“ Znie to zaujímavo, ale nie je to o zemepise. Je to o otázke, pred ktorou stojí každá krajina, veľká či malá, každý štát, väčší či menší, a každý človek, či už je bohatší alebo chudobnejší. Tá otázka znie, či poznáme svoje medze, svoje hranice. Čítal som nedávno úvahu jedného slovenského filozofa o známom zbohatlíkovi. Ten človek je už na súde 1. stupňa odsúdený za podvody a čaká na rozsudky v ďalších súdnych procesoch. Autor tej úvahy napísal, že tento muž nie je príčinou toho, že naša spoločnosť je skazená, on je iba príznakom skazenosti. Príčinu vidí v tom, že sme vytvorili zákonmi také prostredie, kde súkromné vlastníctvo nie je ničím obmedzované, že nepozná svoje hranice.

„Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ – tak sú Ježišom stanovené hranice. Kto sa hlási k Ježišovi, hlási sa k týmto hraniciam. Nechceme byť obmedzovaní inými ľuďmi, ale chceme mať v Bohu svoje hranice. Ak ich prijmeme, v priestore medzi Bohom a diablom sa nestratíme a postavíme sa na tú správnu stranu.