Lk 2,41-52
História sviatku Sv. Rodiny, ktorý dnes slávime, sa v mnohom podobá histórii sviatku Krista Kráľa. Oba sviatky vznikli začiatkom minulého storočia, pričom boli reakciou na vývoj vo svete, ktorý cirkev videla ako škodlivý až zničujúci. Sviatok Sv. Rodiny sa zaviedol v roku 1921, sviatok Krista Kráľa o štyri roky neskôr. Bolo to obdobie po skončení Veľkej vojny, ktorá nezničila len milióny ľudských životov, ale v mnohých ľuďoch zabila aj vieru v Boha a cirkev. Niekoľko desaťročí predtým proces industrializácie viedol k tomu, že mnohí ľudia odišli za prácou z vidieka do miest, ďalší aj do ďalekej cudziny. Sprievodným javom boli opustené matky s deťmi, rozpady rodín, viaceré sociálne i morálne problémy. Keby sme si otvorili katolícke časopisy z toho obdobia, našli by sme v nich články, v ktorých autori varujú pred odchodom do fabrík a hriešneho mesta, odporúčajú sa uskromniť, držať rodinu pokope, zachovať manželskú vernosť. Jedným z podnetov, ako udržať tradičnú rodinu, mal byť aj sviatok Sv. Rodiny.
Ako však môže byť rodina, ktorá žila pred dvoma tisícročiami – hoci aj svätá –, vzorom pre dnešné rodiny? A čo vôbec vieme o živote tejto rodiny? Rozprávania z Matúšovho a Lukášovho evanjelia o Ježišovom narodení sú známe. O ďalšom živote malého Ježiša evanjelista Matúš uvádza, že rodina utiekla do Egypta a po smrti kráľa Herodesa sa vrátila domov, do Nazareta (Mt 2,13). Evanjelista Lukáš uvádza z Ježišovho detstva len udalosť, že 12 ročný Ježiš sa stratil a našli ho v chráme. O konkrétnych okolnostiach života Sv. Rodiny sa nedozvieme nič. To, že bol Jozef tesárom, vieme len z okrajovej poznámky ľudí, ktorí o Ježišovi klebetili (Mt 13,55). Podnes sa diskutuje aj o tom, či mal Ježiš vlastných súrodencov. V evanjeliách sa spomína, že mal bratov a sestry; časť odborníkov tvrdí, že to neboli priami súrodenci. Isté je, že dospelý Ježiš nemal s príbuznými najlepšie vzťahy (Mk 3,21; Jn 7,5).
Keďže nejestvujú bližšie informácie o živote Sv. Rodiny, nemôžeme si brať za vzor, ako Jozef, Mária a Ježiš žili, bývali, pracovali, ako riešili svoje problémy. Isté je, že patrili medzi nábožné židovské rodiny. Lukáš spomína, že Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočnú slávnosť. Z ďalšieho rozprávania sa dozvedáme, že počas jednej púte sa 12 ročný Ježiš stratil. Zostal v chráme, aby sa rozprával s učiteľmi Zákona. Na výčitku rodičov odpovedal: Mali ste vedieť, že mám byť v tom, čo patrí môjmu Otcovi!
Reálne pozadie celej udalosti mohol tvoriť obrad, ktorý Židia nazývajú bar micva. Týmto obradom boli chlapci uvádzaní do dospelosti. Na obrad sa pripravovali rok, počas neho sa učili hebrejsky a študovali biblické texty. Po dovŕšení 13 roka mali v synagóge predviesť, čo sa naučili. Po prvýkrát sedeli medzi mužmi a čítali z Písma. Po zložení skúšky slávila sa hostina a dávali sa darčeky. Chlapec prebral zodpovednosť za svoje náboženské správanie a začal zachovávať 913 prikázaní Zákona. V Lukášovom príbehu by mohlo ísť o začiatok prípravy na túto udalosť. Ježiš už rok pred skúškou prejavil takú rozumnosť, že učitelia nad ním žasli a rodičia od údivu stŕpli. V evanjeliu sa zjavne nechce povedať, že Ježiš bol veľký talent, ale ohlasuje sa posolstvo, že na Ježišovi sa Boh zjavil celkom jedinečne a už ako chlapcovi mu bolo jasné, kde je jeho domov a rodina: Je v Bohu, v tom najskutočnejšom Otcovi.
Takže na sviatok Sv. Rodiny sa nám nedáva za vzor spolužitie Ježiša, Márie a Jozefa vo všetkých jeho detailoch, ale ohlasuje sa viera, že skrze Ježiša sme našli v Bohu svojho Otca, svoje skutočné zázemie, rodinu a domov. Niektorí naši katolíci robia v súčasnosti všetko možné, aby politicko-legislatívne nepripustili zmeny, ktoré by odobrili iné spolužitia, ako je tzv. tradičná rodina. Pritom sa zabúda, že Ježiš sa vo svojom verejnom pôsobení prioritne venoval ľuďom strateným či skrachovaným, ktorí nemali oporu vo svojej rodine. Ježišovo konanie spôsobilo, že títo ľudia sa našli a ich životy sa stali svedectvom, že Boh sám – ak je prijatý ako milosrdný Otec – tvorí z ľudí svoje deti, z ktorých sa navzájom stávajú bratia a sestry. Môžeme si dávať za cieľ aj vhodné politické a zákonodarné nápady na podporu rodiny, ale na prvom mieste to má byť úsilie, aby sme žili a odovzdali skúsenosť, že Boh je náš najskutočnejší domov a rodina.
Prednedávnom som stretol jednu pani, ktorú som poznal ako stredoškoláčku. Neskôr sa vydala na sever Nemecka. Má dospelé deti, s manželom sa rozišla. Nevidel som ju viac ako 30 rokov. Keď som ju počúval, obdivoval som, ako si pri všetkých trampotách zachovala otvorenosť, odvahu a radosť žiť. Spýtal som sa: Odkiaľ máš takéto názory? Kde si na to všetko prišla? Zasmiala sa a povedala: Veď si nás to ako deti učil! Netušil som, že až takto, aby niekto cez všetky výhry a prehry, ďaleko, v cudzine zostal veriacim, zostal v cirkvi, aby mu zostala viera a radosť. Takejto rodine nás učí Ježiš. Rodine bratov a sestier, ktorí veria a skúsia, že Boh je ich Otec a že sa navzájom môžu na seba spoľahnúť. Nech je to aj naša spoločná skúsenosť!