Mk 13,33-37

Niekoľko týždňov pred koncom roka, počas najkratších dní, keď je v prírode viac tmy ako svetla, si možno vzdychneme: Opäť ubehol jeden rok, zasa je advent, čochvíľa Vianoce, všetko sa rýchlo točí…  Áno, z jedného pohľadu sa všetko točí, opakuje, striedajú sa ročné obdobia, striedajú sa aj ľudské generácie, jedni sa rodia, druhí zomierajú. Zdanlivo sa opakujú aj udalosti. Zvlášť my starší, keď sledujeme, čo sa deje v spoločnosti, si niekedy povieme: Je to rovnaké alebo veľmi podobné ako pred 50, 40 či 30 rokmi, len mená tých, čo sú pri tom, sa menia. Ale je náš život naozaj len striedaním a opakovaním toho istého? A život kresťana je len opakovaním adventu, Vianoc a ďalších období kolom dokola?

Čítania zo Sv. písma na 1. adventnú nedeľu vidia situáciu ľudí vo svete ako značne problematickú. Prorok Starého zákona dokonca prirovnal ľudí svojej doby k zvädnutým listom, čo unáša vietor, a v zastúpení ostatných sa vyznal: „Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul“ (Iz 63,6). Evanjelium nikomu nič nevyčíta, ale situáciu tiež vidí ako problematickú. Je to situácia človeka, ktorý by si v noci rád pospal, ale má svoje povinnosti a zle by skončil, ak by zaspal (Mk 13,36). Prorok v tej náročnej situácii napokon zvolal: „A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk“ (Iz 63,7). Riešenie videl v zásahu Boha a seba s ostatnými ľuďmi videl ako hlinu, ktorú používa hrnčiar či sochár, aby z nej vymodeloval čosi užitočné a pekné. Podobne evanjelium vidí riešenie v splnení si povinností aj počas noci, v bedlivom stave.

Na rozdiel od pocitu, že všetko sa opakuje, strieda, že o nič nejde, že ak sme aj so životom a so svetom nespokojní, nič sa vlastne nedá robiť, zo Sv. písma zaznieva iný tón: Môžeš, ba musíš čosi urobiť. Môžeš a musíš, lebo tvojím osudom nie je plynúci čas, ubiehajúce dni a roky, ale niečo, niekto, čo, kto ťa môže formovať, modelovať. „Všetci sme dielo tvojich rúk,“ povedal prorok. Sme dielo, či lepšie spolu-dielo. Nemáme svetom poletovať bezmocne ako zvädnuté listy, nemáme spať ako bezvýznamné tvory, od ktorých nikto nič nečaká. Na druhej strane si nemáme ani namýšľať, že sme páni sveta. Sme dielo, sme spolu-dielo, sme zodpovední za svoj svet, svoju rodinu, domov a prácu, preto máme bdieť, byť vnímaví, múdri a tvoriví. Náboženský obraz o človeku, ako ho ponúka Sv. písmo, je obraz, podľa ktorého človek nie je bábka na šnúrke, za ktorú niekto poťahuje. Je to spolu-dielo, spolu-tvorca, vo svojom živote sa máme pohybovať ako dospelí herci na javisku, ktorí hovoria a hýbu sa síce pod taktovkou režiséra, ale nie sú nemé bábky, sú partneri toho režiséra, sú spolutvorcovia hry, v ktorej účinkujú.

Ako chápeme, ako vnímame svoje jestvovanie? Nepredpokladám, že je medzi nami veľa ľudí, ktorí si namýšľajú, že si všetko určujú sami a ešte by chceli aj iných ovládať. Skôr počítam s tým, že pod dojmom plynúceho času môžeme sa cítiť len málo dôležitým práškom vo vesmíre, ktorý tu nateraz je a o chvíľu nebude, alebo tým listom, ktorý už padá zo stromu, a ak ešte bude na niečo, tak len aby dopadol na zem a skromne ju zúrodnil. Advent, ktorý opäť začíname, nie je len jedným obdobím roka so svojimi zvyklosťami a povinnosťami. Kresťanský advent je pozvaním lepšie sa pozrieť na svoje jestvovanie vo svete a spoznať, s kým môžem modelovať svoje myslenie, svoje konanie, svoj život, svoj svet. V kresťanstve tomu nášmu modelárovi či režisérovi hovoríme Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch svätý, lebo Boh je živá sila, tvorivosť, výzva i láska. Preto tiež hovoríme, že čakáme na zjavenie, lebo seba a okolitý svet nepokladáme za už uzavretý, hotový, ale za otvorený a vyvíjajúci sa, za proces, ktorý sa neopakuje, ale dozrieva, zušľachťuje sa vo všetkom, čo sme a čo robíme, v žití i zomieraní.

Bol som pred časom na jednej besede, ktorú organizovala spoločnosť, čo sa označuje za spolok humanistov, v skutočnosti išlo o ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu. Na besede bol okrem mňa evanjelický kňaz, jeden filozof a jeden bývalý politik. Tí dvaja zastupovali akože neveriacich. Hovorilo sa aj o výsledkoch štatistického prieskumu, podľa ktorého na Slovensku narastá počet ľudí bez vyznania. V jednej chvíli však tí dvaja, akože ateista a agnostik, sa vyslovili, že sa im nepáči, ak sú označovaní za ľudí bez vyznania, lebo oni vyznanie majú, len sa nehlásia k žiadnej cirkvi. Povedal som im, že to ma teda potešilo, že teraz by naša beseda mohla začať nanovo, o čom tie naše vyznania sú a prečo sa k nim hlásime.  

Kto má vyznanie, ten má vieru, má ideály, toho neunáša čas ako lístok vo vetre. Kto má kresťanské vyznanie, ten formuje, utvára svoj život s Ježišom Kristom, v jeho duchu a s ním. Nech sa nám to darí, nech to nie je len o adventných vencoch a vianočných darčekoch, nech ide naozaj o život s Kristom v skutočnej radosti, múdrosti, spravodlivosti!