AutorMt 2,1-12
Rozprávania o Ježišovom narodení nachádzajú sa len v dvoch evanjeliách: u Matúša a Lukáša. Tieto príbehy poznáme nielen z textov Sv. písma, ale aj z vianočných piesní, obrazov, a napokon aj z takých zobrazení, ako sú naše betlehemy. Evanjelia podľa Matúša a Lukáša spomínajú príbehy temer rozprávkového charakteru. Ľuďom sa zjavujú anjeli, aby im oznámili veľké udalosti, alebo sa zjaví hviezda, ktorá povzbudí múdrych ľudí z ďalekých krajín na Východe, aby sa vydali na cestu a priniesli vzácne dary jednému dieťaťu v cudzej krajine.
Ako sme si už viackrát povedali, tieto rozprávania nie sú historickými výpoveďami, ale umeleckým prerozprávaním viery. Prostredníctvom zvláštnych príbehov ohlasujú, že Ježiš je Kristus, Mesiáš. Našou úlohou nie je uveriť, že sa to presne tak stalo, ale uveriť, že Ježiš je náš Kristus a Pán. Tieto príbehy majú podobnú úlohu ako dobré divadlo a film. Majú nás zaujať až tak, aby nás vtiahli do deja, aby sme si predstavovali, že sme na mieste tých postáv, o ktorých počúvame, na ktorých zobrazenie sa dívame.
Dnešné rozprávanie o mudrcoch nám kladie otázku: Ako by sme sa my zachovali, keby sme dostali správu, že sa Ježiš narodil? Prvú možnosť, ako sa zachovať, predstavujú v Matúšovom evanjeliu cudzinci, pohania, ktorí prišli z ďalekej krajiny na Východe. Jednej hviezde pripisovali takú dôležitosť, že sa vydali na cestu, aby vyskúmali, aké posolstvo im prináša. Keď stratili orientáciu, nevzdali sa a snažili sa získať presnejšie poznatky. Potom išli ďalej a dieťaťu, ktoré im ukázala hviezda, odovzdali svoje dary. Druhú možnosť predstavujú veľkňazi a zákonníci v Jeruzaleme. Mesiáša očakávali, vedeli, kde by sa mal narodiť. Mudrcom povedali, čo vedeli, ale sami za hviezdou nešli. Hoci boli mudrcmi upozornení na pozoruhodnú udalosť, o ktorej tvrdili, že na ňu čakali, neprejavili žiaden záujem. Tretiu možnosť predstavuje v príbehu kráľ Herodes. V Ježišovi videl predovšetkým vlastné ohrozenie. On sám chcel byť jediným židovským kráľom a azda aj Mesiášom. Pokúsil sa odstrániť z cesty všetkých, ktorí by mu mohli prekážať pri upevnení jeho moci.
V akej pozícii sa nachádzame? Akú úlohu hráme v Ježišovom príbehu? Nik sa neprihlási, že je v pozícii Herodesa. Ale je to pravda? Naozaj nepokladáme samých seba za centrum svojho prostredia, rodiny, spoločnosti? Naozaj sa nikdy nevidíme ako pupok sveta? Kto sa rád vidí v mocenskej pozícii, ten sa síce díva na Ježiša v betleheme, ale nevidí v ňom svojho Mesiáša, svojho Pána, lebo za centrum moci pokladá len seba samého.
Pre nás veriacich je ešte dôležitejšie porovnať sa so zákonníkmi. Možno máme tiež podrobné vedomosti zo Sv. písma, ako mali oni, ale Božie znamenia vo svete nečítame. Zvlášť, ak by tie znamenia prichádzali od cudzích (ako boli mudrci). Tí cudzí môžu byť rôzni ľudia. Napríklad, aj mladí ľudia, z inej generácie ako sme my, ktorí hľadajú duchovný život, náboženstvo, inak, ako sme zvyknutí. Môžu to byť aj ľudia iných kultúr a náboženstiev. Alebo to môžu byť katolíci z iných, donedávna podceňovaných regiónov sveta. Podnes niektorí katolíci sa ponižujúco vyjadrujú na adresu pápeža Františka: Čo nám má čo hovoriť? Tento Argentínčan nerozumie nášmu svetu… Veľkou postavou nenásilného boja za oslobodenie Indie spod nadvlády Veľkej Británie bol v prvej polovici 20. stor. Mahatma Gándhí. Mal dobré anglické školy, obdivoval aj kresťanstvo, ale kresťanom sa nestal. Kládol otázku: Prečo kresťania nežijú podľa toho, čo vyznávajú? Podobné otázky kládli ľudia mnohých národov v Amerike, Afrike a Ázii, ktorých si ľudia z Európy kruto podrobili: Prečo nás napomínajú, že sa klaniame nesprávnym bohom, ak sa oni nesprávajú podľa toho, čo nám hovoria?
Mnohí z nás kresťanov sú ako tí židovskí zákonníci, ktorí veľa z náboženstva vedia, ale živého Boha Ježišovho, jeho zjavenie dnes, nehľadajú. Nepotrebujú hľadať. Ako to povedal pred Vianocami pápež František kardinálom a biskupom vo Vatikáne? Problém nie je v tom, že niektorí sú „konzervatívci“ a druhí „pokrokári“. Problém je v tom, že len niektorí sú „zamilovaní“. Tí, čo nič nechcú, nikam sa nehýbu, sú nie konzervatívni, ale zaspatí, navyknutí a asi aj namyslení. Aj dnes dostávame od Boha znamenia. Nemusí to byť rovno hviezda. Sú to dnešné znamenia, ktoré rovnako žiaria, znepokojujú, pozývajú spoznať Mesiáša, ako pozývala betlehemská hviezda. Čo alebo kto sa nám v ostatnom čase zjavil ako taká hviezda ukazujúca cestu k dnešnému zjaveniu, ku konaniu Krista, nášho Spasiteľa?
Všímajme si tieto dnešné Božie znamenia v ľuďoch, prírode, udalostiach, v našej cirkvi, ale často aj mimo nej. Učme sa ich čítať ako mudrci, čo sa vydali na cestu do Betlehema. Potom sa vydajme na cestu, nezľaknime sa ťažkostí, nájdime a pokloňme sa. Vtedy dáme za seba to najlepšie, čo máme, a takisto aj bohaté dary dostaneme.