AutorMt 28,8-15
Keď pozorne čítame alebo počúvame veľkonočné rozprávania, ako ich podávajú evanjeliové texty, malo by nám udrieť do očí, že sa odohrávajú zväčša na ceste. Tak je to aj v dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia. Mária Magdaléna a iná Mária podľa tohto evanjelia (veľmi podobne ako podľa Marka) stretnú pri hrobe nebeského hovorcu (anjela), ktorý im oznámi, že Ježiš bol vzkriesený. Samotného Ježiša stretávajú potom na ceste. Opakuje sa požiadavka, aby ony, aj ostatné učeníčky a učeníci Ježišovi, vydali sa na cestu, najprv do Galiley.
Stretnutia na ceste nie sú náhoda, toto „byť na ceste, vydať sa na cestu“ patrí k Veľkej noci. Prázdny hrob, na ktorý by sme sa azda chceli zamerať, nehrá žiadnu rolu. Podstatou posolstva Veľkej noci predsa je, že Vzkriesený Pán „nie je v ňom“. Keď si to porovnáme s putovaním kresťanov, ktorí sa vyberú do Ríma, do Lurdov, do Compostely alebo kamkoľvek inam, vždy sa putuje k hrobom apoštolov alebo na nejaké konkrétne miesto, kde sa čosi „sväté“ stalo (zjavila sa Panna Mária, niekto niečo zažil – ako grófka Bakičová v Šaštíne a pod.). Veľkonočné rozprávania ale nie sú príbehmi o putovaní na nejaké presné miesto, kde by bolo možné stretnúť vzkrieseného Pána. Sú príbehmi celkom iného rázu.
Pre Veľkú noc je charakteristické to, čo je nečakané, nepredvídateľné. Napriek Ježišovým predpovediam nikto s jeho zmŕtvychvstaním nepočítal, a tak Ježiš stretáva svedkov svojho vzkriesenia nepredvídateľne. To, čo zažijú, je také silné, že vytrháva Ježišove učeníčky a učeníkov z ich zaužívaného spôsobu života a zavedie ich až na kraj sveta. Táto strhujúca sila sa prejaví najviac vtedy, keď sa Vzkriesený zjaví na ceste alebo vyzýva vydať sa na cestu. Cesta, ktorou šli s Ježišom pred jeho smrťou, teraz nanovo pokračuje. O čo pôjde, aká to bude cesta, kam ich zavedie, to všetko sa dozvedia cestou a na ceste, nie na nejakom presnom mieste. Udalosť Veľkej noci je vlastne táto sila, čo nepochádza z nás, ale vieme, že nás činí napriek našej slabosti silnými a hýbe nás smerom, ktorý nám Vzkriesený naznačuje.
Niekoľko viet v dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia ukazuje aj na tých, čo si vedome vyberajú falošnú cestu – cestu preč od Ježiša, k jeho nepriateľom. Áno, výber cesty je naším rozhodnutím. Pre tých, čo sa sami rozhodnú pre nesprávnu cestu však jestvuje nádej. Ako vieme z niektorých príbehov (napríklad Šavla – Pavla), Ježiš môže za niekým prísť aj na jeho falošnej ceste, aby ho priviedol k sebe.
Spomedzi mnohých pútnických ciest je podnes veľmi obľúbená púť do Compostely. Patrí sa ňou ísť aspoň nejaký úsek pešo. Tí, čo sa na púť vydajú, poznajú výrok, že cieľom vlastne nie je Compostela s hrobom apoštola Jakuba, že cieľom je samotné camino (cesta). Od našej priateľky, ktorá po tieto dni takto putuje, som dostal pred pár dňami citát, ktorého autorom je bývalý brazílsky arcibiskup Helder Camara (+1999):
„Pútnik! Keď Tvoja loď dlho kotví v prístave, vytvára ilúziu,
že je to dom.
Keď Tvoja loď začne zapúšťať korene v stojatých vodách pri nábreží: Pusti ju na more!
Zachráň dušu svojej lode na ceste a svoju vlastnú dušu pútnika – nech to stojí, čo to stojí.“