AutorLk 2,41-51
Sv. Jozef je v našich kostoloch zväčša zobrazovaný tak, že v jednej ruke má ľaliu a v druhej drží malého Ježiša. Doma mám obrázok sv. Jozefa, na ktorom si pridŕža jedno ucho, aby lepšie počul. Jozef je tak zobrazený ako patrón tých, čo viac počúvajú, ako rozprávajú, ako ten, čo počúva predovšetkým Boha.
V evanjeliách nenájdeme ani jedno priame Jozefovo slovo. Tak je to aj dnešnom čítaní z Lukášovho evanjelia. Jozef chlapca Ježiša nenapomína, na nič sa nepýta, ani nekomentuje. Naopak, Ježiš vystupuje až prekvapujúco sebavedome. V odpovedi, ktorá znie ako výčitka rodičom, povie: „Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi“ (Lk 2,49). Že sa dospievajúci chlapec na nejaký čas stratí, že zabudne povedať rodičom, kam ide, aby si overil hranice toho, čo si môže dovoliť, nie je nič neobvyklé. Ježišov príbeh je však o inom. Všimnime si, čo je podstatou tohto príbehu. Keď rodičia Ježiša nájdu, Jozef sa zdržuje akýchkoľvek výčitiek a aj Mária len jemne naznačí obavy a trápenia, ktoré prežila. Ježiš neprejavuje žiadnu ľútosť, ani nevyslovuje žiadne ospravedlnenie, ktoré by sme azda čakali. Ježišova odpoveď je až udivujúco sebaistá. Rodičov jednoducho upozorní, že nemohol konať inak, že to, čo urobil, bolo jeho povinnosťou: „Musím byť v tom, čo patrí môjmu Otcovi, mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“
Sú to celkom prvé slová, ktoré Lukášovo evanjelium zaznamenáva priamo z Ježišových úst. Tie slová vyjadrujú program celého Ježišovho života. Ježiš chce uskutočňovať vôľu svojho nebeského Otca od svojich prvých samostatných krokov až po smrť na kríži. Evanjelium spomína, že Mária a Jozef Ježišove slova nepochopili, museli však pocítiť, že to, čo Ježiš nazval ako veci jeho Otca, bude odteraz nadraďovať nad všetko ostatné, čo by si oni sami predstavovali. Možno začali aj tušiť, že tento Ježišov postoj povedie ku konfliktom s mnohými ľuďmi a zvlášť s náboženskou vrchnosťou. Na záver rozprávania sa spomína, že Ježiš sa s rodičmi vrátil domov a poslúchal ich. Celé rozprávanie však dosvedčuje, že odteraz ho nechali ísť jeho vlastnou cestou, že mu nechali slobodu konať to, čo cítil ako vôľu nebeského Otca.
Jozef v tomto príbehu nič nehovorí. Ako žije s Ježišom, čoraz viac spoznáva, čo sa v Ježišovi rozvíja a nekladie tomu prekážky. Nepresadzuje voči synovi žiadne vlastné plány. Podobne ako vo svojich snoch, ktoré sa spomínajú v Matúšovom evanjeliu (Mt 1,20 a Mt 2,13.19), spoznáva Jozef v Ježišových slovách Božiu vôľu a je pripravený túto vôľu aj on povýšiť nad všetko ostatné, čo by plánoval pre život svojej rodiny.
Pri pohľade na Jozefa, skúsme si dať otázku, ako sa správame my, keď iní ľudia nespĺňajú naše predstavy a želania (či už sú to vlastné deti, blízki ľudia alebo priatelia). Ak ich nespĺňajú, môže to byť zlé, ale môže to byť aj dobré, ba dokonca Božie. Samozrejme, vopred nikdy nevieme, ako ktoré rozhodnutie dopadne. Svetskí ľudia také situácie komentujú, že treba žiť a nechať žiť a že každý je tvorcom svojho osudu. Otázka však nie je o tom, či môžeme niekomu niečo určovať, prikazovať, najmä, keď dospieva. Otázka je, čo v sebe a v ľuďoch okolo seba napomáhame. Sv. Jozef nás učí najskôr počúvať. Počúvať, vnímať Boha, svet i ľudí. Počúvanie je tichá, vnútorná záležitosť. Mám takú skúsenosť – kto dokáže dobre počúvať, vie aj dobre poradiť.
Poprosme dnes sv. Jozefa, aby bol naším sprievodcom pri počúvaní Boha, a potom aj pri počúvaní našich blízkych. Kto vie počúvať, vie aj spoznať, čo koho motivuje, prečo niečo robí a aká je jeho cesta. Potom vie aj posúdiť, či je to cesta Božia, a aj keď ju nechápe, vie dať iným slobodu, aby šli tou svojou cestou.