Jn 19,25-27

Začnem dnes pohľadom na pieseň, ktorú dobre poznáme, keďže nás v pôstnej dobe sprevádza pri pobožností krížovej cesty. Je to pieseň Stála Matka bolestivá (JKS 172). Pieseň v latinskom origináli (Stabat Mater) pochádza z 13. stor., po slovensky bola uverejnená v kancionáli (spevníku) katolíckych piesní už v r. 1655. Spevník pod názvom Cantus Catholici zostavil Benedikt Szöllösi, slovenský jezuita, rodák z Rybníka n. Hronom,.

Keď sa pozrieme na text piesne, vidíme, že v prvých štyroch odsekoch opisuje bolesť matky, ktorej zabili syna: „Ach, jak smutná, sužovaná bola Matka požehnaná pre Ježiša bôľneho.“ V ďalších veršoch autor textu vyzýva k spolucíteniu: „Ktože by s ňou nezaplakal, ktože by ju neľutoval?“ V 7. odseku uvádza sa príčina bolesti: „Pre hriech ľudu bezbožného vidí Syna mučeného.“ Od 9. verša prechádza sa potom k prosbe o schopnosť spolucítenia a spolu-prežívania: „Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač.“ Posledné dva odseky (15 a 16) vyjadrujú nádej na blaho žitia večného s Kristom a jeho Matkou.

Keď dnes na Slovensku slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie, dávna pieseň nám pomáha rozpoznať význam tohto slávenia. Ako vidíme zo slov piesne, ten význam je v spolucítení, spolu-prežívaní Máriinej bolesti nad smrťou Ježiša. Vlastne ide o spoluúčasť na Ježišovom utrpení, o zatiahnutie do jeho utrpenia. Mohol by sa niekto spýtať, či sa nesnažíme skôr o únik pred utrpením ako o spoluúčasť na niečej bolesti. Samozrejme, treba rozlišovať, o akú bolesť ide. Ak sme chorí, hľadáme pomoc, kto by nás od bolesti oslobodil. Podobne v iných prípadoch, ako je chudoba, hlad, prenasledovanie, samota a pod. Snažíme sa bolesť odstrániť, prekonať. Jestvujú však situácie, kde sa žiada vernosť niekomu, niečomu napriek utrpeniu. To sú situácie, kde sa nepatrí hľadať ľahšiu cestu, ale cestu správnu, aj keď nás na nej čakajú rôzne skúšky a prekážky. Napokon, kto už niečo dobré dosiahol bez námahy, bez náročných skúšok? Takáto vernosť sa očakáva zvlášť v blízkych vzťahoch. Kto nedokáže podržať svojho blízkeho, svojho priateľa, keď je mu najťažšie, zrádza ten vzťah, zničí priateľstvo.

Celkom osobitná je spoluúčasť na Kristovom utrpení. Podľa textov evanjelia väčšina Ježišových učeníkov to nevládala. Spoluúčasť na Kristovom utrpení mohol prijať len ten, kto aspoň čiastočne zavnímal jeho zmysel. K takým podľa Jánovho evanjelia patrila Ježišova matka, jej sestra, Mária Magdaléna a ešte jeden učeník, o ktorom sa evanjelium tajomne vyjadruje ako o tom, ktorého Ježiš miloval. Napokon, všetci museli prejsť zásadným premenením. Aby spoznali význam Ježišovho utrpenia, museli na sebe zažiť jeho vzkriesenie a oslávenie.

Včera, na sviatok Povýšenia Sv. kríža sme si povedali, že dívať sa na Ježiša na kríži značí nielen vidieť jeho bolesť, ale celý Ježišov život, jeho obetu a lásku. A následne to značí nechať sa vedome zatiahnuť do dôvodov tej obety a lásky. O tom je prosba z našej piesne: „Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač.“ Prosíme teda, aby Krista rany, znamenia jeho obetujúcej sa lásky, odtlačili sa do nášho srdca. Lebo inak nebudeme premenení, lebo inak zostaneme chladní, necitní a nechápaví.

Je to zvláštna skúsenosť, ale platí. Delíme sa na ľudí cítiacich a necítiacich. Platí to v osobných vzťahoch, v náboženstve i politike. Prečo sú niektorí ľudí tvrdí, nemilosrdní, a iní zasa hlúpi, utáraní, a ďalší vyslovene protivní a zlí? Sú necitní, necítiaci. V kresťanskej tradícii (nielen na Slovensku, bolestná Matka je uctievaná aj v iných krajinách, jej obrazy nájdeme skoro všade) pohľad na Matku Máriu pomáha spolucítiť, spolu-trpieť a trpezlivo čakať na vyslobodenie. Len, ako sme povedali včera, toto veriace spolucítenie si nemýľme iba s pasívnym, trpným znášaním niečoho nepríjemného, ťažkého.

A tak sa radi dívajme na Sedembolestnú Matku, radi sa dívajme na Ježiša na kríži a prosme pritom o pochopenie a spolucítenie, aby sme sa len nedívali, ale stávali sa premenenými svojím zatiahnutím, svojou spoluúčasťou na bolestiach i na láske Ježiša a jeho Matky!