Gn 3,9-15.20

Väčšina ľudí, keď počuje hovoriť o nepoškvrnenom počatí P. Márie, sa nazdáva, že sa týmto počatím myslí počatie Ježiša z Ducha Svätého. Napokon, o zvestovaní Ježišovho počatia je dnešné evanjelium. „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš,“ mal povedať anjel Márii. V skutočnosti sa v cirkvi na dnešný sviatok myslí počatie, z ktorého sa narodila Mária, Ježišova matka, nie on. Pôvodne sa aj tento sviatok, ktorý vznikol okolo r. 700 vo východnej cirkvi, nazýval počatím sv. Anny (podľa matky P. Márie).

Omšová modlitba dnešného sviatku sa vyjadruje takto: „Bože, nepoškvrneným počatím Panny Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi a pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu.“ Ak sa v reči cirkvi hovorí, že nepoškvrneným počatím Márie Boh pripravil dôstojný príbytok svojmu Synovi, ako to máme rozumieť?

K pochopeniu nám môže pomôcť dnešné čítanie zo Sv. písma o zlyhaní prvých ľudí. Adam a jeho žena, keď zhrešili, dostali strach a skrývajú sa pred Pánom. Boh sa ich pýta, čo sa stalo a oni sa vyhovárajú. Rozprávanie z knihy Genezis je obrazné, alegorické. Biblia hovorí, ako je to dobré, že svet jestvuje, ako je dobré, že ho Boh stvoril, ale pýta sa, prečo je potom na tom Božom svete bolesť, trápenie a smrť. A odpovedá si, že dôvodom je hriech. Tým sa nemyslí hocijaký hriech, ale hriech základný – niekedy hovoríme, že prvotný a dedičný. O tom, čo je ten základný hriech, dočítame sa v knihe Genezis pár riadkov vyššie, kde had hovorí žene: „Ak budete jesť zo stromu, z ktorého vám Boh jesť zakázal, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3,5). Teda základný hriech je podľahnutie predstave, že môžeme byť ako Boh, môžeme mať všetko pod kontrolou a všetko ovládať a nijakého pána nebudeme mať nad sebou. Základný hriech je základná neposlušnosť voči Bohu. Je to niečo také, ako keď by si malé dieťa povedalo: Nebudem poslúchať rodičov, oni mi nechcú dovoliť, aby som si robilo, čo chcem. Keď sa tak správa dieťa v predškolskom veku, povieme, že je hlúpe, že nevie, čo hovorí. Ale cítime, že možnosť tej základnej neposlušnosti je kdesi hlboko v nás. Človek si povie: Vo svete sú všelijakí páni, ktorých musím poslúchať, ale aby som ešte aj nejakého Boha poslúchal? Tak to nie, chcem si určovať sám, čo si mám myslieť a čo robiť!

Ak máme pochopiť, o čom v cirkvi hovoríme, keď sa vyjadrujeme o poškvrnenosti a nepoškvrnenosti, potrebujeme si odpovedať na otázku, či sme ako ľudia v zásade (od počatia, od prírody) dobrí alebo zlí. Nie sme od prírody zlí, ale bol by nerozum tvrdiť, že sme od prírody dobrí. Od prírody sú dobré zvieratá, nie ľudia. Ľudia sú ľuďmi preto, lebo nás príroda úplne neriadi. Čo však s človekom, ktorý odmieta, aby ho riadil Boh, a namýšľa si, že si všetko riadi sám? Že je to omyl, netreba namáhavo dokazovať. Ako sa obrazne vyjadruje kniha Genezis – poznáme to podľa pocitu strachu a nahoty: „Bál som sa, lebo som nahý, preto som sa skryl“ (Gn 3,10).

Všeobecná ľudská skúsenosť je, že nie sme celkom zlí, ale ani od prírody nie sme dobrí. Sme náklonní na hriech. Najmä na ten základný, na tú predstavu byť ako Boh, byť „bohovský“, nemať nad sebou pána… Následkom je strach a pocit nahoty, pocit, že sme na dne. Tej túžbe nemať Pána Boha nad sebou možno prepadnúť a následne sa utopiť v tej skúsenosti strachu, prázdnoty a márnosti. To je tá základná poškvrnenosť, proti ktorej cirkev stavia skúsenosť nepoškvrnenosti. Nepoškvrnenosť je vlastne iné vyjadrenie pre Boží pohľad na nás. Boh nás nevidí v prvom rade ako zlých, ale ako svoje milované deti. Inak povedané, vieme, že sme náklonní robiť zle, ale ak nás má niekto rád, a my to prijmeme a sme vďační, neprepadneme tomu zlému. Toto poznanie dnes prenášame na P. Máriu a hovoríme: Na ňu sa Boh díval s láskou už od počatia!

Na záver: A jestvuje vôbec počatie, ktoré je poškvrnené? Nedávno som náhodou sledoval jeden film. Muž z Rumunska počas druhej svetovej vojny pracuje pre bohatého Žida, aby mu pomohol s kuframi na úteku. V Maďarsku Rumuna chytí polícia a pošle ho do pracovného tábora v Nemecku. Tam si ho všimne jeden nemecký dôstojník, ktorý väzňom meral hlavy, aby zhodnotil, či patria do čistej germánskej rasy alebo sú rasovo nečistí. Ten Rumun bol počerný, ale miery mal dobré, tak ho obliekli do nemeckej uniformy a robil strážcu v tábore. Jeho žena a synovia celé roky nemali o ňom žiadne správy. Na konci vojny sa farár v jeho rodnej obci dozvedel, že bol u Nemcov a že jeho rodine hrozí trest. Poradí im, aby z dediny ušli. Po vojne toho Rumuna väznia zasa Američania a súdia ho. Jeho žena sa vtedy o ňom dozvie cez Červený kríž a súdu pošle manželovi list. Prokurátor žiadal prísny trest, ale obhajca prečíta ten list. Žena v ňom píše, že doma prišli o všetko a že ju znásilnil jeden cudzí vojak a ona porodila dieťa. Napísala, že nevie, či ju a deti ešte manžel prijme a či jej odpustí. Súd nakoniec zhodnotil, že ten muž je obeťou okolností, do ktorých sa bez svojej vôle dostal, a oslobodí ho najmä pre prosbu jeho ženy.

Kto sa dokáže s pochopením a súcitom dívať okolo seba, nevidí v prvom rade hriech, ale uzdravenie a liečenie. Nech nám dnes pohľad na nepoškvrnenú P. Máriu pomáha k dôvere v dobrého Boha a k vzájomnému pochopeniu a uzdraveniu!