AutorLk 1,39-56
Úvod do liturgie
Dnes slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Sviatok vznikol vo východnej cirkvi a nazýval sa Usnutie Panny Márie. Smrť Ježišovej matky Márie sa chápala ako vstup do nebeskej slávy. Prvé čítanie z Knihy zjavenia sv. Jána vyjadruje túto skutočnosť obrazom ženskej postavy v nebi, ktorej nemôže ublížiť ani drak predstavujúci najväčšie zlo. V druhom čítaní apoštol píše o Kristovom zmŕtvychvstaní. On je prvý, potom vstanú z mŕtvych tí, čo patria k nemu. Medzi nimi na prvom mieste Mária, jeho matka. Evanjelium dnes spomína Máriinu cestu k Alžbete. Mária počúva Boha, nechá sa ním viesť, prináša jeho požehnanie.
Homília
Na našom Slovensku aj v susedných krajinách je veľa kostolov zasvätených Nanebovzatiu P. Márie. Svedčí to o tom, že v minulosti bola Ježišova matka a jej vzatie do neba veľmi obľúbenou témou. Čo ľudí v minulosti na tejto téme tak priťahovalo?
Máriino nanebovzatie prepája dva momenty: ľudskosť a božskosť, obyčajnosť a výnimočnosť. O Bohu hovoríme, modlíme sa k nemu, ale Boh je mimo našej predstavivosti. Mária a ďalší svätí však nie sú len predstaviteľní, v zásade sú takí ako my. Ako sa títo ľudia, ktorým sa po čase začalo hovoriť „svätí“, dostali do neba? Ak sa pozrieme na Pannu Máriu: čo také zvláštne urobila? Na rozdiel od iných svätých, ktorí žili svätý život a o ktorých sa traduje, že počas svojho života urobili viacero zázrakov, vo Sv. písme sa nespomína, žeby Mária urobila nejaký zázrak. Zo všetkých štyroch evanjelií sa o Márii najviac píše v Evanjeliu podľa Lukáša, a to v 1 a 2 kapitole.
Z Lukášovho evanjelia sme čítali aj dnes. Témou rozprávania je udalosť, ktorá je sama o sebe všedná. Stretnú sa dve ženy, obe čakajú svoje prvé dieťa. Mladšia prichádza pomôcť staršej príbuznej, o ktorej sa už nepredpokladalo, že otehotnie. Mária ani Alžbeta nerobia zázrak, ale to, čo sa s nimi deje, ony za Boží zázrak pokladajú. Alžbeta má dokonca vnuknutie, že mladšia Mária je matkou jej Pána, či už tým Pánom myslí samotného Boha alebo niekoho, cez koho Boh celkom mimoriadne koná. Vnuknutie má aj Mária a chváli svojho Pána: „Velebí moja duša Pána“ (Lk 1,46-47).
Keď sa pozrieme na myšlienky Máriinho chválospevu, najprv sa nám môže zdať, že sa chváli Mária: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ Keď pozorne čítame ďalej, však vidíme, že Mária nehovorí o sebe, ale chváli Boha, ako rozohnal namyslených, zosadil z trónov mocnárov, povýšil ponížených, nasýtil hladných a boháčov poslal preč naprázdno. Mária sa cíti Bohom oslovená a poznačená, ale nie preto, aby ona bola dôležitá, ale aby boli pozdvihnutí tí, čo v tomto svete doteraz ťahali za kratší koniec.
Poučení odborníkmi na Sv. písmo počítajme s tým, že celý Máriin chválospev je báseň kresťanských teológov z konca 1. stor. po Kr. Márii vložili do úst to, čo pochopili z Božieho konania na nej. Pri spätnom pohľade je Mária matkou toho, ktorého kresťania uverili ako Mesiáša, Krista Pána. Mária je pochopená ako Boží nástroj, nie však pasívny ako nejaká vec, ale nástroj aktívny, s Bohom spolupracujúci. Ako Mária s Bohom spolupracovala? Keď zostaneme pri texte evanjelia, Mária nič zvláštne nerobí, ale v podaní Lukáša rozpráva sa s Bohom cez anjela. Ten ju poučí, že Boh koná aj tak, že ona si to nevie predstaviť. Pritom ako príklad uvedie Alžbetu: „Aj ona, tvoja príbuzná, počala syna vo svojej starobe, hoci ju považovali za neplodnú.“ Mária ide k Alžbete, aby sa presvedčila, že je to tak, a presvedčí sa. Dve ženy v tehotenstve si podľa textu evanjelia nielen prakticky pomáhajú. Ony predovšetkým zachytávajú Božie oslovenia, poznávajú ich ako vnuknutia a konajú usmernené týmito vnuknutiami. Áno, naozaj sa tu prepája všednosť a božskosť, obyčajnosť a nebeská vznešenosť.
Otázka pre nás: Na čo sme my vnímaví uprostred svojej všednosti? Čím sa nechávame osloviť? Asi sa vieme priznať, že často sme svetom okolo nás i v nás úplne ohučaní. Tehotné ženy sú asi viac sústredené na to, čo sa deje v ich tele. Predpokladajme, že sa pritom stávajú aj celkovo citlivejšie a vnímavejšie. A to nielen biologicky a emocionálne. Ako duchovne vnímavé dokážu potom vidieť svoje obdarovanie, dar svojho dieťaťa a cezeň Božie konanie. Takejto vnímavosti sa máme učiť všetci, muži aj ženy, mladší i starší. Potom budeme menej ohučaní a viac naladení na všetko, z čoho sa môžeme radovať. „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,“ vyznala sa Mária.
To, čo nazývame nanebovzatie, je vlastne oslavný obraz. Obraz vybásnený i namaľovaný, ale najmä vnútorne prežívaný. Božie pôsobenie v Máriinom živote v nej tak všetko prežiarilo, že tá žiara svetla a krásy objala aj jej smrť a tá smrť sa stala nanebovzatím. Na oltárnych obrazoch v kostoloch, ktoré sú zasvätené téme nanebovzatia, možno vidieť Máriu vznášať sa do neba, pričom ju vítajú všetky tri božské osoby a množstvo anjelov. Často sú tam primaľovaní aj obyčajní ľudia, ktorí k Márii vzpínajú ruky a volajú: Vezmi nás so sebou do neba!
Zaiste, odpovedá Mária. Ale najprv vám chcem pomôcť vnímať jemné Božie oslovenia vo vašom živote, ako také ich rozpoznávať, a potom s nimi vďačne spolupracovať.