Gn 14,18-20

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Tento sviatok vznikol po roku 1200. Zdôrazňuje vieru v prítomnosť vzkrieseného Krista vo Sviatosti Oltárnej. Dnešné prvé čítanie zo Starého zákona spomína postavu kráľa z obdobia 2 tisíc rokov pred Kr., ktorý s darmi chleba a vína privítal Abraháma vo svojej krajine. Chlieb a víno už v tej dávnej dobe sa používali na vyjadrenie Božieho požehnania a zároveň ľudskej štedrosti. Druhé čítanie prináša správu apoštola Pavla o slávení pamiatky na Ježišovu poslednú večeru medzi prvými kresťanmi. Dnešný úryvok evanjelia spomína, ako Ježiš ohlasoval Božie kráľovstvo: prinášal uzdravenie a sýtil hladných. Aj my sme pozvaní v Ježišovom mene konať podobne.

Homília

Ako sa dívame na svet okolo seba – na našu záhradku, obec, krajinu alebo veľký svet? Je dosť ľudí, čo sa na svet dívajú ako na priestor, ktorého sa treba zmocniť, kúpou alebo násilím získať ho do svojho vlastníctva. Ale je možný aj iný pohľad. Na okolitý svet sa môžeme dívať ako na dar, ktorým sme obdarovaní. My svojou prácou čosi zveľaďujeme, ale ten dar našu prácu predchádza. Najprv sme obdarovaní, až potom prichádza naša práca.

Na dnešný sviatok čítame aj krátky úryvok zo Starého zákona, z knihy Genezis. Spomína sa v ňom stretnutie Melchizedecha, kráľa Salema čiže Jeruzalema, a Abrama, ktorého meno sa neskôr rozšíri na Abraháma. Abram pred nejakým časom prišiel do Kanaánu, dnešnej Palestíny, prišiel do cudzieho kraja. Musel prosiť o prijatie a bol prijatý. Našiel si spojencov, s ktorými si vzájomne pomáhali. Po jednom víťazstve nad nepriateľmi vyšiel Abramovi v ústrety Melchizedech, aby ho privítal a priniesol obetu na poďakovanie Bohu. Ako sme čítali, nešlo o obetu zvieraťa, Melchizedech priniesol obetu chleba a vína. Potom Abrama požehnal a Abram sa poďakoval darom, dal kráľovi desiatok zo svojho majetku.

Prečo na dnešný sviatok čítame tento pradávny príbeh? Kresťania od počiatku čítali Starý zákon tak, že v ňom hľadali predobrazy či predpovede toho, čo sami zažívali. V Melchizedechovi, ktorý bol kráľom i kňazom súčasne, videli kresťania predobraz Ježiša Krista. Navyše tento kráľ neslúžil nejakému pohanskému božstvu, ako to vtedy bolo obvyklé, ale najvyššiemu Bohu. V chlebe a víne, ktoré obetoval, videli predobraz Sv. Oltárnej, a v celej udalosti predobraz eucharistie, slávnosti poďakovania sa Bohu a podelenia sa s ľuďmi. Na tomto príbehu môžeme vidieť, čo má byť v centre našej pozornosti a naším najvyšším cieľom. Na začiatku nemôže byť predstava, že sa niečoho zmocníme, že niečo ovládneme. Na začiatku je poklona alebo obeta Bohu. Takáto obeta vymedzuje základné súradnice. Vyjadruje vedomie, že nepresadzujeme na prvom mieste svoje záujmy a nežiadame najprv iných, aby nám slúžili. Najprv slúžime Bohu. Kto ako Melchizedech vie, komu sa má najprv pokloniť, vie aj prijať cudzinca, ako bol Abram. Ten vie, že je obdarovaný a sám je vďačný. Podelí sa s majetkom, ktorý vlastní.

Pri sv. omši, pri obrade obetovania, kňaz hovorí: „Bože, z tvojej štedrosti sme prijali tento chlieb a toto víno. Nech sa nám stane chlebom života, nech sa nám stane duchovným nápojom!“ Tým vyznávame, že sme najprv obdarovaní, že to, čo máme, je darom Božej štedrosti. Za darmi chleba a vína vidíme Ježiša Krista, ktorý obetu chleba a vína spojil s predpoveďou obety svojho tela a svojej krvi. Keď sa pri sv. omši modlíme, nenapodobňujeme Ježišovo konanie – to by bolo veľmi málo –, ale ho sprítomňujeme, jeho dar a jeho obetu.

Nikdy som nemal rád oslavné reči na kňazov, že akú majú úžasnú moc, že môžu premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Kristovu! To je omyl. Kňaz nemá takú moc, kňaz je len znamením Božieho konania, a to spolu s celým spoločenstvom. Raz sa jedného kňaza pýtali ľudia, ktorí neboli katolíci: „Vy naozaj veríte, že môžete premieňať chlieb na Telo Kristovo?“ On im odpovedal: „Je to zázrak prázdnych rúk, nad ktorým sa aj ja opakovane divím a nemôžem to pochopiť. Ja nepremieňam, to môže len Duch Boží.“

Áno, naše ruky sú prázdne, ale otvárame ich, aby nám ich Boh naplnil. A on nám ich napĺňa. Nielen chlebom, vínom a ďalšími darmi pre život, ale najmä dáva sám seba. Toho, kto sa Bohu otvoril a nechal sa obdarovať, poznáme podľa toho, že sa na svet nedíva ako na korisť, ale dar. A potom sa aj sám dokáže darovať.