Jn 15,9-17

K mojim povinnostiam patrí, že si pripravujem rôzne príhovory, kázne a prednášky. Raz za mesiac pripravujem aj meditácie pre kňazov nášho dekanátu. Tento školský rok sa inšpirujem knihou talianskeho kňaza Alvara Grammaticu. Niekoľko rokov pôsobil v Čechách a knižku napísal, aby predstavil vízie pápeža Františka o cirkvi. Na viacerých miestach svojej knihy Alvaro zdôrazňuje, ako sa zmenil svet, ako sa zmenili ľudia a aké to má dôsledky pre ohlasovanie viery: „Človek si je dnes istý, ak cíti, a v Ježiša verí, pokiaľ ho cíti. Povinnosť vystriedalo presvedčenie, ľudia sa dajú o niečom presvedčiť, pokiaľ to skúsia. Donedávna sa verilo, lebo nás to naučili. Teraz sa verí, lebo sa to cíti. Viera dnes presvedčuje, len keď sa zažije, keď uspokojuje, inak nie“ (V stopách pápeža Františka, Kononia Jan Křtitel, 2020, s. 35).

Čo pokladáme za pravdu alebo čomu veríme? To, na čo sme si zvykli, alebo čo sme skúsili ako pekné a dobré? Ostatné veľkonočné nedele čítame úryvky z Jánovho evanjelia. Opakovane sa krútia okolo skúsenosti učeníkov s Ježišom. Táto skúsenosť je skúsenosť lásky, ktorá prichádza od Boha k Ježišovi a z neho potom smeruje k učeníkom. Je to láska radostná, ale aj obetavá. Ježiš povie, že „nik tak nemiluje ako ten, kto dáva svoj život za svojich priateľov“. A potom oznámi, že jeho učeníci nie sú sluhovia, ale priatelia. Sluhovia často nerozumejú, ale poslúchajú. Priatelia si rozumejú, majú sa radi, dokonca môžu položiť život jeden za druhého. Práve preto, že si rozumejú a že sa majú radi.

Náboženstvo sa u nás veľmi dlho presadzovalo ako povinnosť. A často sa zamieňalo s morálkou: To a to treba robiť! To a to sa musí veriť! Dnes je to zbytočné kritizovať. V stredoveku vznikla v Európe spoločnosť, pre ktorú bolo nemysliteľné, aby nemala náboženstvo – navyše s podporou vládnej moci. Čo sa však presadzuje mocensky, málokedy sa dopracuje k podstate. Zaiste, aj v stredoveku boli mnohí svätí ľudia, ale keď bolo náboženstvo spojené s mocou, väčšina ľudí sa cítila skôr v pozícii sluhov ako priateľov. Keď sa povie služobník Boží, môže sa to chápať pekne, ale veľmi často sa to zažíva tak, ako sme počuli z dnešného úryvku evanjelia: Sluha nevie a nechápe, čo robí jeho pán. Ak poslúcha, zväčša z povinnosti, nie z priateľstva a radosti. Oproti tomu priateľ koná z porozumenia, z vnútornej zaviazanosti. Takéto priateľstvo je na istom stupni láskou. Mladých ľudí, ktorí za mnou prídu kvôli príprave na sobáš, sa pýtam, či vo svojom vzťahu majú trojakú skúsenosť – skúsenosť, že sa páčia jeden druhému, že sú najlepší priatelia a že sa svojím vzťahom stali lepšími ľuďmi.

Priateľstvo a láska je o dobrom cítení sa. Kto by príjemné pocity nechcel mať? Ale čo značí cítiť sa dobre? Psychológovia poukazujú na problém viacerých mladých ľudí v partnerských vzťahoch. Namiesto povinnosti dávajú do popredia citovosť. Málokto bude mať dobré manželstvo, lebo „musí“. Ale nik nebude mať dobré vzťahy len preto, že sa v nich nateraz dobre cíti. Včielka môže lietať z jedného kvietka na druhý, ale človek musí prijať aj zodpovednosť za svoje vzťahy. Preto to slovko cítiť musíme naplniť správnym obsahom. Nemôže ísť len o to, čo sa mi páči, čo mi chutí. Ešte predtým si mám všimnúť, komu sa ja páčim, kto mne chce dobre a či som za to vďačný. „Len cez teba som to ja,“ znie titul knihy Brata Davida, benediktínskeho mnícha, ktorá čoskoro vyjde po slovensky. Brat David tým vyjadruje, ako sa cíti byť v živote prijatý Veľkým Božím tajomstvom. Túto skúsenosť má odovzdávať náboženstvo. Nežijeme len zo seba, žijeme vďaka Veľkému tajomstvu. Najprv sme prijatí, potom môžeme iných prijímať. Najprv sme milovaní, potom môžeme lásku iným dať. Túto skúsenosť Ježiš odovzdával svojim učeníkom. Preto nehovoril o poslušnosti, ale o priateľstve.

Ak sa nám nedarí odovzdávať našu vieru iným ľuďom, býva to pre dva problémy. Jeden je ten klasický – náboženskú vieru možno odovzdávame ako povinnosť, ako to „musíš“. Druhý je opačný – náboženskú vieru odovzdávame pre dobrý pocit. Iste, hovorím, že vieru treba cítiť. Tým však nemyslím to, že deti, ktoré prídu do kostola, len pohladíme alebo im dáme cukríky. Poznám mladých ľudí, ktorí počas dospievania chodili aj do tzv. náboženských krúžkov alebo spevokolov, kde mali priateľov, kde sa dobre cítili. Ich dobrý pocit však pochádzal z družnosti, nie z porozumenia si s Ježišom. Voľnočasové aktivity (hoci aj v cirkevnom prostredí) a nasledovanie Ježiša, pri ktorom dáme aj život za svojich priateľov, nie je ani zďaleka to isté.

Minulú nedeľu navštívil pápež František Benátky. Jeho návšteva bola súčasťou slávneho Bienále, festivalu výtvarného umenia. Prekvapilo ma, že Vatikán svoj výstavný pavilón umiestnil do väznice pre ženy na jednom benátskom ostrove. Ženy z tejto väznice sa podieľali na vzniku vystavovaných diel. Pápež ženám povedal: „Väzenie je tvrdá realita, ale Boh nás chce mať spolu, lebo vie, že každý z nás, čo tu dnes sme, má niečo jedinečné, čo môže dať a prijať. Všetci máme chyby, ktoré je treba odpustiť, a rany, ktoré treba zahojiť, ale všetci môžeme byť uzdravení a sami môžeme uzdravenie prinášať.“

Nech táto skúsenosť je aj našou skúsenosťou – tou najkrajšou –, že sme napriek svojim chybám a ranám Bohom chcení a prijímaní, a preto dokážeme aj sami prijímať, tešiť sa a žiť!