AutorLk 6,17.20-26
Úvod do liturgie
Dnes slávime 6. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona, z Knihy proroka Jeremiáša, začína prísnym odsúdením spoliehania sa na seba, na svoje sily. Niekedy sa snažíme byť sebestační, ale asi uznáme, že robiť zo seba stredobod vesmíru, je naivné a mylné. Podobný postoj je vyjadrený aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš sľubuje budúcnosť, blaho a šťastie tým, čo strádajú, a hrozí tým, čo si zakladajú na sebe a svojom majetku. V druhom čítaní apoštol Pavol hovorí o dôsledkoch viery vo vzkriesenie Krista. Vďaka tejto viere dokážeme žiť s nádejou a mať budúcnosť.
Homília
Všetci poznáme známe predstavy o šťastí. Patrí k nim najmä zdravie, primeraný majetok, obľúbenosť u ľudí. Inak povedané: radosť zo života, nie smútok. Proti tejto predstave ťažko niečo namietať. Kto by už chcel byť chorý, nemajetný, neobľúbený a smutný?
K jadru či podstate Ježišovho posolstva patria tzv. blahoslavenstvá spolu s ďalšími výpoveďami, ktoré sa literárne označujú ako „Ježišova reč na hore“. V Matúšovom evanjeliu sa táto reč nachádza v 5., 6. a 7. kapitole. Celú reč začínajú výpovede, nazývané blahoslavenstvá, ktorých je v Matúšovom texte osem. Dnes o nich čítame z Lukášovho evanjelia. Môžeme si všimnúť, že v jeho texte sú blahoslavenstvá len štyri, zato je tam štyrikrát vyslovené beda, teda pohrozenie. Rozdiel oproti Matúšovmu textu je aj v tom, že Ježiš túto reč neprednáša na hore, ale na rovine, a celá reč je u Lukáša kratšia, tvorí asi polovicu 6. kapitoly. Keď počúvame alebo čítame túto Ježišovu reč, v ktorej za šťastných označuje ľudí chudobných, hladných, plačúcich a nenávidených, máme s touto rečou najprv veľký problém. Oproti našim predstavám je všetko naopak. A tak sa pýtame: Čo nám chce Ježiš vlastne povedať?
Možno nám k pochopeniu pomôže poznámka v texte Lukášovho evanjelia. Píše sa tam, že Ježiš uprel oči na svojich učeníkov a im povedal: Blahoslavení chudobní, teraz hladujúci, plačúci, odmietaní. Nepovedal to hocikomu, ale svojim učeníkom. Boli azda jeho učeníci takí chudobní, boli takí utrápení? A máme Ježišove slová brať celkom doslovne? Význam tých slov berme doslovne, ich znenie však nie. To sa môže meniť tak, ako majú iné znenie v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu. Ešte je dôležité vykladať Ježišove slová z nadhľadu desaťročí, ktoré uplynuli medzi časom, keď ich Ježiš prvýkrát vyslovil, a časom, keď ku koncu 1. storočia n. l. boli evanjeliá napísané. V tom dlhom čase sa všeličo odohralo. Ježiš ešte nejaký čas verejne pôsobil, potom prišiel do Jeruzalema, kde bol najvyššími predstaviteľmi židovského náboženstva odsúdený a vydaný na ukrižovanie. Ježiš sa vtedy sám cítil byť ten chudobný, plačúci a nenávidený. A jeho učeníci sa v tej situácii cítili rovnako. Zároveň zažili, že platia aj prisľúbenia, ktoré Ježiš vyslovil: Toto nie je koniec. Božie kráľovstvo zažijeme, nebudeme hladovať a nebudeme plakať. Budeme sa radovať.
V priebehu desaťročí, ktoré ubiehali, sa táto skúsenosť opakovala. Ježišovi učeníci sa postupne dostávali v mnohých oblastiach vtedajšieho sveta do situácie odmietaných, neznášaných a utrápených. Ale opakovane zažívali aj zmenu a radosť. Z malých podceňovaných spoločenstiev kresťanov sa stávali čoraz väčšie a príťažlivejšie spoločenstvá, ktoré ostatní nemohli prehliadať. Platí, že nie je dôležité, aké malé semienko zasadíme do zeme. Dôležité je, aby to semienko malo v sebe život, malo schopnosť rásť.
V období komunistickej vlády, keď som bol dieťa, vnímal som sa ako kresťan a katolík v menšine. Na základnej škole sa náboženstvo neučilo a zo školskej triedy sme do kostola chodili asi traja-štyria. Už v detskom veku som vedel, že niektorí kňazi a veriaci sú za svoju vieru väznení a prenasledovaní a ďalší majú stopku v kariérnom postupe v zamestnaní. Nepamätám si, žeby mi to vadilo. Skôr som bol hrdý na to, že patrím k ľuďom, ktorí sú kresťania. Keď o tom spätne rozmýšľam, vlastne som zažil, že Ježiš povedal správne, keď povedal, že chudobní, trpiaci, prenasledovaní sú blahoslavení. Iste, funguje to za jednej podmienky: To, čomu veríme a za čo sme niekedy väčšinovou spoločnosťou odmietaní, že stojí za to, že má v sebe vnútornú kvalitu, ktorá sa presadí.
Súčasný svet sa veľmi zmenil oproti svetu mojej mladosti. Nedá sa povedať, že kresťania sú nejako obdivovaní, ale nie sme dnes na Slovensku ani prenasledovaní. Skôr je problém v tom, že neprovokujeme, ako provokoval Ježiš. Za komunizmu sme provokovali, spochybňoval sme ideály vtedajšej spoločnosti. Dnes so spoločnosťou zväčša ladíme. Prispôsobujeme sa pravidlám, podľa ktorých sú šťastní tí, čo sú bohatí, nasýtení, rozosmiati a vychválení. Mních a spisovateľ Brat David v jednej svojej knihe spomína, ako pricestoval do Kinshasy v Zaire. Navštívil tam študentov – doktorandov na internáte, kde bývali s manželkami a deťmi. V meste boli občianske nepokoje. Ten internát bol dosť spustnutý. Davida prijali v priestore, kde bol len jeden stôl, ktorý slúžil na prípravu jedla, na jedenie, pre deti na hranie a zároveň ako písací stôl, na ktorom boli vzácne knihy a podklady pre doktorandské práce ich rodičov. Brat David sa mladých mužov opýtal: Čo očakávate od svojej budúcnosti? Čakal odpoveď, že po skončení štúdia si budú môcť zarobiť a získajú majetok a vplyv. Ich odpoveď mu vyrazila dych: „Keď sa nám to raz podarí, dúfame, že dokážeme odolať pokušeniu, aby sme vyli s vlkmi. Chceme to raz robiť inak ako tí, čo majú moc a peniaze. Ale vydržať pri tom nie je ľahké.“ (D. Steindl-Rast, Len cez Teba som to ja, Petrus, Bratislava 2024, 160.)
Uveriť Ježišovým blahoslavenstvám nie je ľahké. Tí mladí muži zo Zaire dobre vystihli význam Ježišových slov. Nevyť s vlkmi, prijať za svoje životné ciele čosi viac ako moc a peniaze. Nech nám tie pravé ideály Ježiš ukáže, nech nám pomôže k pravej radosti! A nech nám dá skúsiť, že žiť pre ne sa oplatí!