Mk 1,40-45

Väčšina ľudí má ešte v živej pamäti pandémiu covidu. Zvláštne bolo, že na chorobu vlastne nebolo lieku, boli len protiopatrenia, aby človek tú chorobu nedostal. Podozriví zo šírenia choroby boli všetci, preto ten, kto nechcel sedieť zavretý doma, musel sa nechať pravidelne testovať. V niektorých obdobiach pandémie boli posielaní do izolácie aj ľudia, ktorí nemali príznaky choroby, stačilo, že prišli zo zahraničia. Všetci sme netrpezlivo čakali, kedy to nepríjemné obdobie choroby, strachu a izolácie skončí.

V dvoch dnešných čítaniach zo Sv. písma spomína sa choroba, ktorá v minulosti, zvlášť v teplejších krajinách, postihovala mnoho ľudí. Podobne ako pri covide nebolo na malomocenstvo lieku a jediným opatrením bola izolácia nakazeného. Tá izolácia bola zväčša celoživotná. Ako sme čítali zo Starého zákona, takto chorý človek mal ešte aj sám upozorňovať svojím vzhľadom a výkrikmi, aby sa k nemu nik nepribližoval. Čítanie zo Starého zákona má pomôcť lepšiemu pochopeniu evanjelia. V ňom sa Ježiš stretáva práve s malomocným. Divné je už to, že sa stretli. Chorý sa nesmel k nikomu priblížiť, predsa to v tomto prípade urobil. Odkiaľ sa vôbec o Ježišovi dozvedel? Pamätáme si z minulej nedele, že Ježiš za svoje poslanie neoznačil zázračné liečenie, ale kázanie. A možno si pamätáme tiež, že pre Ježiša kázať neznamenalo len niečo vyprávať, ale svedčiť slovami i činmi o Božej prítomnosti, Božom konaní vo svete.

Markovo evanjelium dáva na záver prvej kapitoly príbeh o stretnutí Ježiša s malomocným. Ježiš odišiel spomedzi ľudí, ktorí ho vyhľadávali, aby ich uzdravil. Možno tak urobil aj preto, aby dal možnosť stretnúť sa aj tomu, kto sa v normálnom prostredí vôbec nesmel objaviť. Keď pozorne čítame príbeh o malomocnom, vidíme, že nejde len o ďalšiu správu o uzdravení nejakého človeka. Evanjelium pokračuje v zjavení Ježiša ako chodiacej Božej prítomnosti. Táto prítomnosť je príťažlivá. Nechce priťahovať zvedavcov a hľadačov zaujímavostí, ako skôr nešťastných a zranených. Dodáva odvahu priblížiť sa aj tým, ktorí to majú výslovne zakázané. Tak prišiel aj onen malomocný. Čo vlastne čakal? Všimnime si, že ten človek neprosil: Uzdrav ma! Ale svoju prosbu formuloval: „Ak chceš, môžeš ma očistiť“ (Mk 1,40).

Ten človek bol nielen chorý, bol úradne označený za nečistého. Nešlo o fyzickú nečistotu, ani o nečistotu mravnú. Zákony o čistote a nečistote mali chrániť priestor posvätného. Problém mohol byť s chápaním posvätného. Nečistým, vylúčeným z posvätného, sa mohol stať človek z rôznych dôvodov: pre telesnú vadu, kontakt s pohanom, vstup do miestnosti, kde ležal mŕtvy, kvôli jedeniu mäsa niektorých zvierat, porušenie nejakého pravidla (čo bolo dovolené piatok, nebolo dovolené v sobotu), nesprávne šaty na bohoslužbe a mnoho iného. Neuškŕňajme sa nad Židmi, podivné predstavy o znečistení svätého majú často aj naši ľudia. Keď som bol chlapec a sme miništrovali, kalich sme mohli odniesť len tak, že sme sa ho nedotkli holou rukou, iba cez ručník. Kalich smel do ruky chytiť iba kňaz. Alebo, keď sa pred viac ako 50 rokmi zmenila liturgia a ľudia začali čítať pri sv. omši, zakazovalo sa ženám čítať z ambóny vo svätyni. Žena mohla čítať len, keď stála mimo svätyne. Keďže na Slovensku nik nepovedal, že ženy v našej cirkvi môžu nielen čítať, ale aj rozdávať sv. prijímanie, podnes sa ženy cítia toho nehodné. Predstava nečistoty je aj za strachom niektorých ľudí, ktorí sa boja prijať sv. hostiu do rúk. Proti požehnaniu ľudí žijúcich vo zväzkoch, čo nie sú úradne schválené, od decembra 2023, keď to úrad Vatikánu za istých okolností dovolil, stále neutíchajú námietky. Dalo by sa pokračovať zo spoločenskej oblasti – kto má správne názory a kto nie, kto sa môže vyjadrovať v médiách a kto nie. Kto je čistý a kto má na sebe biľag naveky.

Malomocný človek, čo prišiel za Ježišom, neprosil o uzdravenie. Možno mu ani nenapadlo, žeby to bolo možné. Prosil o očistenie. Prosil o to, aby sa naňho ostatní prestali dívať ako na vylúčeného, prekliateho. Ježiš neurobil žiadne kúzlo, iba sa toho človeka dotkol, hoci to bolo zakázané. Nenamýšľame si, že naším dotykom vyriešime všetky problémy, ale predsa: Patrí k nášmu žitiu viery pozývací, kontaktný, dotýkajúci sa spôsob? Včera bol u nás krstiť jedného mladého muža a jeho dcérku rehoľný kňaz, ktorý sa s tou rodinou spoznal v západných Čechách. Rok a pol toho mladého muža pripravoval na krst. Keďže nemá vlastný kostol, poprosil ma, či ho môže pokrstiť u nás. Vlastný kostol nemá, lebo sa stal pre istých ľudí v cirkvi nepohodlný, keďže sa zastal iných kňazov, ktorým sa nespravodlivo ubližovalo. Zjavne však vie priťahovať ľudí k viere a cirkvi.

Počas tej pandémie možno horšie ako ochorenie boli strach a izolácia. Nech dotýkanie sa tých, čo sú zranení, pre niečo odcudzení, patrí k nášmu životu viery! Nemusí ísť len o zvláštne prípady. Prekážok, ktoré sme si v rodinách, cirkvi a spoločnosti medzi sebou nastavali, je dosť aj medzi nami. Nech sa nám darí ich odstraňovať na Ježišov spôsob – súcitom, dotykom, blízkosťou!