Jn 13,31-35

Úvod do liturgie

Dnes slávime 5. veľkonočnú nedeľu. V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov čítame, že Pavol a jeho spolupracovníci sa vrátili do miest, kde už zasiali zárodky viery, a tentoraz im aj ustanovili starších čiže zodpovedných ľudí za miestnu cirkev. Zvláštne je, že sa vrátili do miest, skadiaľ ich predtým vyhnali a kde ich chceli zabiť. Je to povzbudenie aj pre nás, aby sme sa nedali odradiť prekážkami. Ako naznačuje druhé čítanie zo Zjavenia Jánovho, nie až po našej smrti, ale už teraz Boh buduje medzi nami „nové mesto“ a „nový svet“. Z evanjelia dnes čítame o novom prikázaní lásky. Keď Ježiš hovorí o láske, nehovorí len o príjemnosti, o záľube v niekom, ale o láske, ktorá sa vie darovať a je otvorená pre každého. Zmienka o Judášovi naznačuje, že nejde o lacnú lásku, že nie každý vie Ježišovu ponuku prijať.

Homília

Pred pár dňami sme sa s priateľmi rozprávali o situácii po smrti pápeža Františka a zvolení nového pápeža Leva. Zhodli sme sa, že František mnohé veci otvoril, že nás povzbudil a že sa s ním takpovediac ľahšie dýchalo. Jeden priateľ pripomenul: Áno, ale počítajme s tým, že to bude aj ťažké, že za to pekné, z čoho sa tešíme, bude treba ešte zaplatiť.

V akej situácii povedal Ježiš, že teraz je Syn človeka (teda on) oslávený a v ňom je oslávený Boh? Všimnime si, že to povedal v tej chvíli, keď Judáš odišiel zo sály, kde sa konala posledná večera. Povedal to vtedy, keď ho šiel jeden z jeho apoštolov zradiť. Ako možno byť v takejto situácii oslávený? Celý Ježišov život bolo žitie na Božiu slávu. Ježiš nežil a nerobil nič pre to, aby bol on slávny. Poznáme jeho vyjadrenie, že „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45). V dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia je to vyjadrené slovami, že jeho učeníci sa majú milovať, „ako ich on miloval“ (Jn 13,34).

Evanjelium tu hovorí o typickom spôsobe Ježišovej lásky. Čím je táto láska typická? Vyznačuje sa ochotou darovať sa, ísť v láske takpovediac na doraz. Takú lásku na doraz si predstavujeme skôr v inom type lásky, o ktorej však treba pochybovať, či vôbec láskou je. Predstavujeme si to pri poblúznení erotickou láskou, keď niekto stráca nad sebou kontrolu alebo sa objektu svojej lásky priam vyhráža: Ak ma nebudeš chcieť, niečo si urobím… Každá láska nesie určité riziko a nemôže byť vyrátaná na istotu. Ale šialená láska je preto blúznením, že chce čosi pre seba, kým Ježišov spôsob lásky značí, že chce byť pre iných, že vychádza zo seba. Preto vo chvíli zrady, keď ide Ježišovi o život, keď ho tá zrada privedie až na kríž, môže Ježiš povedať: Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. Teraz sa totiž preukáže ochota ísť až na doraz v láske, ktorá slúži, ktorá je pre iných.

Vieme, že keď Ježiš niekedy hovoril svojim učeníkom, ako pôjde do Jeruzalema a že tam bude od veľkňazov a zákonníkov trpieť, že ho priatelia od takéhoto plánu odhovárali. Predstavovali si, že cesta k sláve je cesta sprevádzaná víťazstvami, nie utrpením. Ježišov príbeh nám však ukazuje, že práve utrpenie je cestou, ktorá vedie k sláve. Nie pasívne, akési kŕčovité utrpenie je cestou k sláve, ale vedome prijímaná ochota aj trpieť v službe pre iných ako prejav vernosti sebe i tomu, komu dôverujeme. Napokon je to azda aj naša skúsenosť. Čo dobré sme kedy dosiahli bez námahy?

Pri sledovaní nie veľmi potešujúcich výkonov našich hokejistov na MS vo Švédsku ma zaujal názor jedného komentátora, že sú to mladí chlapci, ktorí medzi sebou nemajú niekoho staršieho, ktorý by ich podržal a od ktorého by sa mohli učiť. Jeden z bývalých úspešných hráčov sa vyjadril, že v jeho časoch sa tešili na reprezentáciu, že chceli potešiť ľudí doma, preto prišli radi do národného mužstva aj po namáhavej sezóne. Od hokeja a podobných záležitostí život nezávisí, ale je to poučné. Čo hovorí Ježiš v evanjeliu, platí. Cez utrpenie sa ide k sláve. Nedá sa prísť k sláve bez ochoty potešiť iných, žiť pre iných, obetovať sa pre iných. Ako sa však dá dospieť k takémuto poznaniu či presvedčeniu?

Hovorí sa, že keď sa niekomu dlho dívame do očí, staneme sa mu podobnými. Platí to v dobrom i zlom. Keď sa kedysi bojovalo v zákopoch na bodáky, vojaci z toho zosuroveli. Bolo to v tých prípadoch, keď sa vojaci dali presvedčiť, aby tých na druhej strane pokladali za svojich nepriateľov. Ak však neprepadli nenávisti, potom nevideli svoje hlavné ohrozenie v tých na druhej strane, ale skôr v tých, čo ich do vojny nahnali, a vo vojakoch oproti sebe videli bratov v utrpení. Pekne o tom píše pápež František vo svojej autobiografii, keď spomína na zážitky starého otca z 1. svetovej vojny. Starý otec Giovanni ho naučil piesne, čo vojaci spievali na protest proti veliteľom a kráľovi, čo ich nútili do vojny. A tiež spomínal, ako niekedy s vojakmi na nepriateľskej strane vtipkovali, dorozumievali sa na diaľku alebo sa v krátkych chvíľach prímeria ponúkali kúskami chleba. Museli si však dávať pozor na vlastných veliteľov, aby ich pri brataní sa s nepriateľom nepristihli (Nádej, 28-29).

Komu sa radi dívame do očí? A komu až do srdca? Vyberajme si podľa toho, čo a kto nás premieňa na ľudí lásky, ktorá neničí, ale zachraňuje. Nech je to na prvom mieste Ježiš, s ktorým si pozeráme do očí i do srdca. A nezabúdajme ho aj poprosiť, aby nám dodal silu milovať na jeho spôsob, na spôsob lásky, ktorá sa nebojí darovať a niekedy aj všetko sebou zaplatiť.