AutorLk 5,1-11
Úvod do liturgie
Dnes slávime 5. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní zo Sv. písma počúvame o zjavení proroka Izaiáša, ktorým ho Boh povolal za proroka. Izaiáš sa najprv zľakol, potom pochopil a prijal Božie povolanie. V druhom čítaní počujeme svedectvo apoštola Pavla. Hovorí o tom, ako prevzal od iných kresťanov posolstvo o Kristovi a zároveň ho dosvedčuje z vlastnej skúsenosti. Aj v evanjeliu sa dnes číta o povolaní. Boh oslovuje a pozýva nás, aby sme hovorili a konali pre dobro a záchranu ľudí. Podobne ako prorok a ako Šimon Peter pokladáme sa najprv za obyčajných ľudí, nehodných Božieho povolania. Predsa, sme všetci pozvaní konať dobro a s Ježišom spolupracovať na záchrane sveta.
Homília
Pre svoju prácu máme dvojaké pomenovanie: Nazývame to povolanie alebo zamestnanie. Je dobre byť zamestnaný, uživiť sa poctivou prácou, ale povolanie je ešte niečo iné. Pri povolaní – ako prezrádza samotný pojem – ide o volanie, o niečo, k čomu sme priťahovaní, na čo sa cítime. Ak je povolanie volaním, kto je ten, čo volá? Môže sa zdať, že niekedy je to len príťažlivosť nejakej veci alebo predstavy. Ale skutočné povolanie má skoro vždy svojho volajúceho. O známych ľuďoch sa často dočítame, že napríklad učiteľ alebo farár kedysi na dedine odporučil rodičom nadaného chlapca, aby ho dali ďalej študovať. Taký človek bol ten prvý pomocník pri povolaní mladého človeka.
Vo Sv. písme nachádza sa viacero príbehov, podľa ktorých niekoho povolal sám Boh. Dnes sa takéto povolanie spomína vo všetkých troch čítaniach. V prvom čítaní sme počuli o povolaní proroka Izaiáša, v druhom sa o svojom povolaní zmienil apoštol Pavol a z evanjelia sme počuli, ako Ježiš pozval niekoľkých rybárov, aby sa stali rybármi ľudí. Keď pozorne sledujeme tieto povolania, vidíme, že Božie povolanie je vlastne volanie niečo dobré robiť pre svet, pre iných ľudí, aby nesmerovali k zlému, ale dobrému, nie k úpadku, ale k šťastiu a spáse.
Keď zostaneme pri rozprávaní z Lukášovho evanjelia, dočítame sa, že Šimon Peter a ďalší rybári sa s Ježišom už trochu poznali. Ježiš pôsobil istý čas v Kafarnaume, kde títo rybári bývali, a v sobotu tam vyučoval v synagóge. Občas po bohoslužbe šiel na návštevu práve k Šimonovi. Ježiš chodil aj po iných mestách a zašiel aj do Judska. Povolanie, ktoré spomína dnešný úryvok evanjelia, mohlo sa odohrať neskôr, keď sa Ježiš vrátil do Galiley. Ľudia už Ježiša poznali, mali oňho záujem, až sa tlačili okolo neho. Po príhovore k zástupu Ježiš sa zameral na Šimona a jeho spoločníkov. Rybári na jazere alebo na mori chodia na lov najmä v noci, nie cez deň, keď sa ryby utiahnu do hlbšej vody. Ježiš však vyzval Šimona, aby spustil siete práve v čase, keď sa ryby nechytajú. Šimon mohol zaváhať, ale už sa naučil Ježišovi dôverovať, spustil siete a bol bohato odmenený. Zaujímavé, že prvou reakciou Šimona Petra bol úľak a vyznanie, že vníma, ako sa deje čosi veľké, až božské, ale on sa na to necíti, lebo je obyčajný hriešny človek. Vtedy mu Ježiš povedal, aby sa nebál: Si rybár, vieš to robiť, len odteraz budeš aj rybárom ľudí. Rozprávanie končí rozhodnutím Šimona a jeho spolupracovníkov ísť s Ježišom, teda podieľať sa na Ježišovom povolaní.
Povolania máme rôzne, ale v kresťanstve ide v zásade o to, aby sme za svoje prijali Ježišovo povolanie. V evanjeliu je Ježišovo povolanie opísané ako vyučovanie v synagógach, ako uzdravovanie a vyháňanie zlých duchov. Ježiš povoláva ďalších ľudí, aby spolu s ním robili to isté. Máme vyučovať. Zväčša nejde o vyučovanie ako v škole. Rodičia učia svoje deti tým, že s nimi žijú, rozprávajú, venujú sa im. Priatelia sa vzájomne podporujú. V cirkvi prejavujeme záujem jeden o druhého a prejavujeme záujem o ľudí aj ponad hranice cirkvi. Je však naša výchova v rodine, sú naše priateľstvá a vzťahy uzdravujúce, zbavujú zlého ducha, oslobodzujú od zlých sklonov a závislostí? K čomu jeden druhého vedieme či povzbudzujeme? Naozaj k dobrému a nie k zlému? Vieme, v akej atmosfére sa žije dnes na Slovensku. Keď sa stane nejaká tragédia, ako nedávno v Spišskej Starej Vsi, odrazu sa pýtame, kto čo zanedbal, kto nešťastiu včas nezabránil. Priznajme si, že nevieme všetko ustrážiť. Ale pýtať sa musíme, či má naša výchova doma i v škole a naše pôsobenie doma a na verejnosti charakter zaťažujúci, otravujúci, zlo podporujúci, alebo naopak uzdravujúci, pomáhajúci, od zlého ducha oslobodzujúci.
Včera zverejnil Karol Lovaš, novinár a rehoľný kňaz, pôvodom zo Slovenska, v súčasnosti pôsobiaci v Čechách, rozhovor s bývalým prezidentom Rudolfom Schusterom. Ten je vo vysokom veku 91 rokov. Lovaš v rozhovore pripomenul, ako na rozdiel od súčasnosti dokázali byť ľudia na námestiach v roku 1989 slušní aj ku komunistom, proti ktorým protestovali. Moderátorom státisícových zhromaždení v Prahe bol vtedy Václav Malý, kňaz, ktorému komunisti zakázali verejne pôsobiť. Po prevrate sa stal biskupom v Prahe. Keď Václav Malý počas azda najväčšieho zhromaždenia videl na Letenskej pláni temer miliónový dav, nezdržal sa a zavtipkoval: „Podívej se, Gusto, jak je tady husto.“ (Gustom myslel vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka.) Takúto nevinnú narážku však ľudia vtedy zobrali ako nepatričnú a Václav Malý ako moderátor musel skončiť. „Čím to je, že sa ľudia vtedy vedeli správať slušne aj k politickým oponentom, a dnes to nedokážu?“ pýtal sa Schustera Lovaš. Schuster odpovedal: „Ľudia sa tešili na zmenu, tešili sa, že bude lepšie, a rozumnejší komunisti si uvedomovali, že sa to nesmie pokaziť. Stačilo málo a z nežnej revolúcie mohla byť krvavá.“
Nie každý dobrý nápad, nie každá túžba, je Božím povolaním. Povolanie, ku ktorému nás pozýva Ježiš, je povolaním zaujímať sa o svet, zaujímať sa o ľudí. Toto povolanie nesúdi a neponižuje, ale uzdravuje a oslobodzuje od zlého. Dajme sa Ježišom takto osloviť, nezľaknime sa jeho nárokov, prijmime za svoje jeho povolanie!