AutorMk 1,21-28
Keď v dnešnej dobe niekto spomína čertov, diablov, väčšinou je to len v dvoch oblastiach: v rozprávkach alebo náboženstve. V rozprávkach čert vystupuje ako smiešna postava, ktorá človeka zvádza, všeličo mu nasľubuje, pritom klame, ale dá sa aj jeho oklamať. Iný význam má čert, správnejšie povedané diabol alebo zlý duch, v náboženstve. Tu nie je zlý duch smiešny čertík, ale nebezpečná sila, s ktorou sa musí reálne počítať. Problém býva v tom, že zlého ducha mnohí ľudia vidia tam, kde nie je, a nevidia ho tam, kde naozaj pôsobí.
Podľa rozprávania z 1. kap. Markovho evanjelia Ježiš sa stretáva so zlým duchom v synagóge, na sobotnej bohoslužbe. Ježiš v tej synagóge učil, čiže čítal zo Sv. písma a podal k tomu svoje svedectvo. Keď ho ľudia počúvali, vnímali rozdiel oproti tomu, čo im hovorili zákonníci, učitelia morálky a náboženských predpisov. „Učil ako niekto, kto má moc,“ píše sa v evanjeliu. Čo si pod tou mocou máme predstaviť? Predpokladajme, že Ježiš ľudí zaujal, že neopakoval len staré veci, ale prinášal nový pohľad. V čom spočívala Ježišova moc, najpresnejšie vyslovil hlas, ktorý je v evanjeliu označený ako hlas nečistého ducha: „Prišiel si nás zničiť!“ Áno, Ježiš učil ako ten, kto prišiel zničiť zlo, zlého ducha.
Nie je náhoda, že v Markovom evanjeliu prvý mocný čin, ktorý Ježiš urobí, je vyhnanie zlého ducha. Ježiš prichádza, aby sme žili z dobrého ducha a z Ducha Božieho, a pomáha nám zbaviť sa ducha zlého. Preto v strede Ježišovho konania bolo vyháňanie zlých duchov, oslobodzovanie ľudí od toho, čo ich gniavi a trápi. Nech nás nemýli spôsob vyjadrovania v evanjeliách. Ľudia v staroveku mali iné predstavy o svete a iný spôsob vyjadrovania ako my dnes, ale to, čo ich ťažilo a trápilo, bolo v zásade to isté, čo trápi nás. Ťaživými, utláčajúcimi silami mohli byť napríklad politické štruktúry, ktoré neviedli spoločnosť k prosperite, ale k zotročeniu. Takými zlými silami mohli byť aj bolesti a choroby, najmä tie, ktoré boli následkom veľkých hriechov. Ako posadnutosť sa vnímali aj bolestné životné skúsenosti, s ktorými sa ľudia nedokázali vyrovnať. Ľudia si niesli ťažobu prežitého, a to im následne spôsobovalo strach i smútok. Všetky tieto nešťastné javy sa nazývali posadnutosťou, lebo človek si tie záťaže sám nezvolil a sám ani nemal síl, aby sa ich zbavil. Nanajvýš sa pokúsil s tými zlými silami nejako dohodnúť, čo však dopadlo ešte horšie. Bolo to podobné, ako keď po privatizácii v 90. rokoch minulého storočia dostali sa obchody, reštaurácie a ďalšie prevádzky do súkromných rúk. Okamžite sa objavili nové formy zločinov a vznikli súkromné bezpečnostné služby, ktoré mali majiteľov obchodov chrániť. V skutočnosti bolo beda tomu obchodníkovi, ktorý by tú ochranu odmietol. Nazývalo sa to vyberanie výpalného.
Podstatou posadnutosti je, že človek nemôže slobodne dýchať a konať, že ho riadi niekto iný, a nemusia to byť len iní ľudia, ale aj rôzne žiadostivosti, pri ktorých si nepriznáme, že sú zničujúce, alebo rôzne vnútorné strachy a úzkosti. Ježiš v evanjeliu neoslobodzuje ľudí do prázdna, ale do vzťahu s Bohom. Tomu niektorí ľudia nerozumejú. Jestvujú len dve možnosti: Buď sme v moci dobrého alebo zlého. Sv. Ignác z Loyoly, bývalý vojak a zakladateľ jezuitov, by sa opýtal: Pod akou zástavou slúžiš? Pod Kristovou alebo diablovou? V dnešnom svete a dnešnej cirkvi potrebujeme si položiť i ďalšie otázky: Čo pre mňa znamená slúžiť pod zástavou Kristovou? Správam sa vo vlastnej rodine, v prostredí, kde sa pohybujem, ako Ježiš, keď prišiel do synagógy, alebo ako ten človek, ktorý Ježišovi protirečil? Prinášam sebe a iným ľuďom uľahčenie ich bremena, oslobodenie od ťarchy – jedno, či si to sami privodili alebo nie –, alebo prinášam rozčúlenie, hnev nad tým, že svet je zlý, že ľudia sú zlí, že nezdieľajú moje názory? Prinášam nadýchnutie a radosť ako Ježiš alebo prinášam strach?
Niektorí náboženskí ľudia sa zlého ducha boja, ale sami pritom šíria strach. Zastrašovanie a vyhrážanie sa peklom býva znakom posadnutosti zlým duchom. Presne ako v tej synagóge. Nech je nám to na výstrahu. Z človeka, čo pravidelne chodil na bohoslužby, prehovoril zlý duch proti Ježišovi. V súčasnosti sa takéto hlasy zlého ducha ozývajú v cirkvi proti pápežovi Františkovi. Je toho plný internet. Že ide o hlas zlého ducha, poznáme práve podľa rozčúlenia, zloby a zastrašovania. František na to reaguje s nadhľadom i humorom. Keď nedávno pre taliansku televíziu hovoril o rozčúlených reakciách na niektoré jeho rozhodnutia, povedal, že iste, Boh je aj sudca a aj trestá, ale Boží trest je ako trest otca a matky, ktorý dieťaťu udelia preto, aby ho napravili. Pán, aj keď trestá, tak trestá s láskou. Je ako dobrý otec alebo dobrá mama, ktorí dajú dieťaťu na zadok, a ruka ich bolí viac než dieťa ten zadok, na ktorý dostalo. „Beda oteckovi a mamičke, ktorí necítia bolesť, keď dieťa trochu plesknú. Vtedy je tam čosi zlé,“ povedal František.
Zlého ducha berme vážne. Ale ešte vážnejšie berme Ježiša, ktorý ho vyháňa. A nezabudnime. Naozaj, sú len dve možnosti: strach alebo láska, zaťaženie alebo oslobodenie. Modlime sa za oslobodenie od zlého a za schopnosť oslobodzovať!