AutorLk 1,26-38
Rozprávanie z 1. kapitoly Lukášovho evanjelia, ktoré sa dnes číta pri poslednej adventnej bohoslužbe, patrí k najznámejším textom Sv. písma. Často sa číta zvlášť na sviatky Panny Márie. Zároveň toto rozprávanie patrí k tým, ktorému mnohí ľudia vôbec nerozumejú. Ľudia, ktorí si namýšľajú, že sú veľmi veriaci, povedia, že „Bohu je všetko možné“, a že teda aj bez muža môže sa počať dieťa. A ľudia, ktorí si zas namýšľajú, akí sú racionálni, povedia, že je to rozprávka, ktorú si kresťania vymysleli, a vysmievajú sa viere kresťanov.
Mýlia sa jedni aj druhí. Iste, Bohu je všetko možné, ale rozprávanie o zvestovaní, že Mária počne a porodí syna, ktorý bude „Synom Najvyššieho“, je umelecké rozprávanie. Je ako báseň, ktorou vyjadríme nejakú skutočnosť, a to omnoho lepšie ako suchým opisom. Je ako hudobná skladba, ktorá nás teší i upokojuje, a niekedy robí aj lepšími. Umelecké diela (básne, piesne, obrazy) počúvame alebo pozeráme často a nevadí nám, že sme ich už stokrát počuli a videli, lebo ich úlohou nie je nám niečo nové oznámiť alebo vysvetliť, ale vnútorne nás potešiť, upokojiť, a niekedy aj naladiť na zmenu, na polepšenie nášho života.
Umelecké dielo, zaiste, môžeme aj vysvetľovať. V škole, na literatúre, sa žiaci učia chápať umelecké dielo – prečo ho autor napísal, čo ním chcel vyjadriť a aká je jeho hlavná myšlienková línia. Nikomu normálnemu však nenapadne vysmievať sa z použitých umeleckých vyjadrení, z alegórií a metafor. V našom rozprávaní o zvestovaní Ježišovho narodenia je hlavným obrazom samotná „nemožnosť“ narodenia. Nemožnosť spočíva v tom, že žena nežije s mužom, je neplodná alebo je v pokročilom veku.
Kto pozná texty Starého zákona, ten vie, že vždy, keď sa v ňom píše o narodení nejakého významného človeka, jeho príbeh začína tým, že sa vlastne ani nemohol narodiť. Ján, zvaný Krstiteľ, mal starých rodičov, nemali deti, cítili sa tým potrestaní. Matka veľkého sudcu a proroka Samuela nemohla mať deti a plakávala, že je potrestaná. Podobné rozprávanie je v Knihe Sudcov o narodení siláka Samsona, aj jeho matka mala byť neplodná. A Sára, manželka Abraháma, tiež nemohla mať deti, a syn sa narodil až vtedy, keď to bolo ľudsky nemožné. Teda už samotná nemožnosť mať dieťa je vo Sv. písme často používaný obraz, obrazný príbeh pre Božie konanie.
Prečo taký zvláštny obraz? Vysvetlenie je jednoduché: Chce sa povedať, že človek sám o sebe nie je pánom svojho osudu, že život je dar, dieťa je dar, že budúcnosť nie je v našich rukách, nie je pod našou kontrolou; riešenie nejakého veľkého problému nie je vecou sily ľudí, ale Božej moci. To neznamená, že sme mimo, že nemôžeme nič. To znamená, že si nemáme namýšľať, že sa nemáme spoliehať na svoju moc, peniaze, zbrane či na svoje zdravie, ale stať sa Božími spolupracovníkmi a služobníkmi. Vznešene povedané – nechať sa inšpirovať čiže ovplyvniť, oplodniť Božím Duchom. Vtedy, keď my ustúpime a do popredia posunieme Božie konanie, vtedy sa začnú diať veľké veci, vtedy ich uvidíme a spoznáme a príde nový život na svet.
Viac ako o komkoľvek inom sa týmto obrazom ľudskej nedostatočnosti a Božej milosti rozpráva o Ježišovom narodení. S ním začína všetko nanovo, v ňom Boh osobitným spôsobom prichádza na svet. Všetci, ktorí nemajú zatvorený rozum a zatvorené srdce, sú pozvaní tešiť sa z jeho narodenia, aby sa ním nechali ovplyvniť, obohatiť, zachrániť. Nech sa nám to podarí prežiť v nasledujúcich vianočných dňoch!