Jn 18,33-37

Úvod do liturgie

Dnes slávime 34. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Táto nedeľa sa slávi ako slávnosť Ježiša Krista, kráľa neba i zeme. Prvé čítanie je zo Starého zákona, z Knihy proroka Daniela. Prorok má videnie, vidí prichádzať z neba Božieho posla, ktorý je predstavený „Starcovi“ čiže večnému Bohu, aby od neho dostal kráľovstvo. Toto kráľovstvo je protikladom každej svetskej moci. V dnešnom evanjeliu je tento protiklad znázornený cez Ježiša a Piláta. Pilát predstavuje svetskú moc, často falošnú a násilnú. Ježiš predstavuje moc pravdy a službu Božej pravde. Druhé čítanie je z Knihy Zjavenia. Je to oslavná reč na Ježiša, verného Božieho svedka, Bohom vzkrieseného z mŕtvych a vládcu nad kráľmi zeme.

Homília

Keď sa robí prieskum dôveryhodnosti spoločenských inštitúcií, opakovane sa ocitá celkom na spodku parlament a len o jedno miesto vyššie býva cirkev. Na vrchole dôveryhodnosti je najčastejšie armáda, s ktorou ľudia nemajú veľa skúseností. Tieto prieskumy niečo napovedajú, ale sú aj značne povrchné. Napríklad, pri otázke, akú dôveryhodnosť má cirkev, sa nespresňuje, aká cirkev, a čo sa ňou myslí. Biskupi, farári, kláštory, veriaci ľudia celkove? Najmenej sú pre nás dôveryhodní tí, čo majú moc. Poslanci majú vydávať zákony, dobré zákony. Keďže majú rôzne záujmy a často na seba útočia, strácajú dôveryhodnosť. Problém cirkvi je iný. Cirkev chce reprezentovať Boha a jeho pravdu, a keď sa o to snaží, ľahko narazí na odmietanie, lebo ľudia nemajú radi, ak im niekto hovorí, akí majú byť a čo majú robiť.

Predsa, moc sama o sebe je dobrá. Moc je aj ochrana a opora. Otázka je, ako moc žiť, ako ju reprezentovať. Na sviatok Ježiša Krista ako kráľa čítame úryvok z Jánovho evanjelia. Pilát sa Ježiša pýta, či sa pokladá za židovského kráľa. Keďže nad Židmi v tých časoch vládli Rimania, nik sa nemohol len tak vyhlásiť kráľom. Ježiš sa označil za kráľa, ale nie z tohto sveta. Potom dodal, že je kráľom, ktorý prišiel vydať svedectvo pravde.

O akejkoľvek moci môžeme vždy uvažovať z dvoch pohľadov. Keď začneme v rodine alebo v škole, kde sú dve neporovnateľné skupiny – deti a dospelí –, je jasné, že navrch majú dospelí. Normálni rodičia a múdri učitelia však nechcú dať deťom pocítiť len svoju vonkajšiu prevahu. Snažia sa získať si dôveru detí, mať tzv. prirodzenú autoritu. Tá sa skladá z viacerých prvkov. Ak deti dôverujú dospelým, tak preto, že sa na nich môžu spoľahnúť, majú v nich oporu, a najkrajšie je, ak sa cítia prijaté a milované. Ak toto chýba, deti sa dočasne podriadia dospelým, lebo sú od nich závislé, a napokon, ak sa im nepáči, ani veľmi nemajú kam ísť. Podobne ako medzi deťmi a dospelými prežívame vonkajšiu a vnútornú moc aj v iných našich vzťahoch. Tá vonkajšia moc – či je to moc rodičov nad deťmi alebo moc politikov nad občanmi alebo moc vlastníka podniku nad jeho zamestnancami – nie je zlá sama o sebe. Bez moci by bol chaos a rozvrat. Vonkajšia moc je však zlá vtedy, ak je len vonkajšia. Ak nespočíva na dôvere, ale len na moci fyzickej, či už je to moc zbraní, peňazí alebo samotného úradného postavenia. Koľkí ľudia majú nepríjemný pocit, ak idú na nejaký úrad, a koľkí úradníci vedia dať ľuďom pocítiť, že sú pre nich celkom nezaujímaví?

Ježišovi prisudzujeme inú moc, ako je moc úradu a vonkajšej sily, a tiež ešte inú ako je moc prirodzenej autority. Ježiš reprezentuje moc, ktorá – ako povedal – nie je z tohto sveta. Evanjelium túto moc označuje za „moc pravdy“. Pilát si pomyslel, čo si aj dnes pomyslia mnohí ľudia: Čo je to pravda, každý má tú svoju… Keď Ježiš hovorí, že chce vydať svedectvo pravde, nehovorí však o niektorom svojom názore na niečo, ktorý môže byť rozdielny od iných názorov. Hovorí o pravde ako o súlade s tým, čo je správne. Nielen správne podľa nejakej poučky, ale čo je správne pred Bohom.

Vieme, že sa nám odporúča spytovať si svedomie. Takpovediac postaviť sa pred zrkadlo. Ale čo, ak v tom zrkadle vidím len sám seba? Aká je to pravda? Len tá moja, ktorú som si schválil, alebo nad ktorou si možno aj zúfam? Lepšie je postaviť sa pred pohľad niekoho iného, ale za podmienky, že sú to oči niekoho, kto nás má rád. Pre Ježiša ten veľký Milujúci bol Boh, jeho Otec. Jemu prišiel vydať svedectvo pravde. Pred ním chcel obstáť. A to práve v službe tým, čo trpia pod mocou, ktorá neslúži pravde, iba sama sebe. Ak ľudia odmietajú politikov, je to pochopiteľné. Prinajmenej tí, čo nevolili tých, ktorí sú práve pri moci, ich odmietajú. Ak ale ľudia odmietajú cirkev, ide o iný problém. Môžeme si to zľahčiť a povedať, že ľudia sú zlí a protiví sa im to, čo je sväté. Ak si to však nezľahčíme, pýtame sa, či slúžime pravde ako Ježiš, či odovzdávame skúsenosť, ktorú nám on odovzdal – že je pri nás a je verný až po smrť na kríži.

Pápež František asi pre dvoma rokmi mával počas stredajších audiencií pravidelné katechézy o rozlišovaní duchov, o poznávaní toho, čo je správne. Okrem iného spomenul, že kto sa stretá s Pánom, stáva sa radostným. Naopak, strach a smútok sú znakom, že sme sa od Pána vzdialili. A zdôraznil: „Ježiš ťa nikdy nenúti. Nikdy. Dáva ti poznať svoju vôľu, dáva ti poznať veci, ale necháva ťa slobodným. Ježiš je priateľ, ktorý nevydiera a nikdy nás neopustí, aj keď ho my opustíme. Ostáva pri dverách srdca. Ak ho odmietame, zostáva na dosah ruky, zostáva na dosah srdca, lebo je verný.“ (Pápež František, Srdce nám hovorí o Bohu, Vatikán 2023, slov. vyd., 28-29.)

Týmto je v krátkosti vystihnuté, ako je Ježiš Kristus kráľom. Ako je tou prirodzenou i božskou autoritou, ktorej sa nebojíme, ale na ktorú sa tešíme. Nech sa nám ho darí nasledovať, jemu sa podobať – v našich rodinách, cirkvi i spoločnosti – a obnoviť tak dôveru, ktorú si jeho kráľovstvo zaslúži!