AutorJn 2,13-25
Príslušnosť k náboženskej viere si väčšina ľudí spája s predstavou niečoho viditeľného. Veriaci človek je pre nás ten, čo chodí do kostola. Chodiť do kostola je zaiste dôležité. Ak by sme nechodili, by sme sa nevideli, nepočuli a ako veriaci by sme sa navzájom ani nepoznali. Podľa rozprávania z dnešného úryvku Jánovho evanjelia je však niečo dôležitejšie ako kostol, pričom kostol, keď zle funguje, môže byť tomu dôležitejšiemu aj prekážkou.
Ježiš prichádza pred veľkonočnými sviatkami do Jeruzalema a na nádvorí chrámu nájde množstvo zvierat, ktoré si ľudia kupovali, aby ich mohli dať obetovať. Ježiš ich porozháňal a obchodníkom poprevracal stoly. Neviem odhadnúť, v akom veľkom rozsahu to urobil. Vzbudilo to však pozornosť a ľudia sa pýtali, čo to má znamenať. Vtedy sa Ježiš zvláštne vyjadril, že majú ten chrám zboriť a on že ho znova postaví za tri dni. Na konci rozprávania nájdeme vysvetlenie, že Ježiš nehovoril o chráme v Jeruzaleme, ale o chráme svojho tela, a že jeho učeníci to pochopili až po tom, ako vstal z mŕtvych.
Príbeh o vyháňaní kupcov z chrámu nájdeme vo všetkých štyroch evanjeliách. Ježiš zjavne také niečo urobil, možno nielen raz, ale aj viackrát. Nepredstavujem si to ako nejaký pripravený prepad, skôr ako spontánne gesto, ktorým dávame najavo, že niečo je úplne mimo. Raz som viedol pohreb v krematóriu. Zomrela manželka jedného vysoko uznávaného filozofa a hudobného skladateľa. Mnoho rokov pracovala v Slovenskej televízii a na pohrebe prednášala rozlúčkovú reč jedna jej kolegyňa. Rozprávala všetko možné, aj rôzne nevhodné detaily, až to manžel zosnulej nevydržal, vstal, pristúpil k mikrofónu a zvolal: Okamžite prestaňte, vy ste si pomýlili pohreb s kabaretom! Bol to škandál, ale veci priviedol na správnu mieru. Podobne si predstavujem Ježišovo vystúpenie v chráme. Ježiš vyvolal škandál, nikomu tým však neublížil, ani obchodníkom, ani zvieratám. Otázka je, prečo to vôbec urobil.
Predaj zvierat na chrámovom nádvorí bola normálna vec. V chráme sa konali obety, kňazi pri nich rituálne zabíjali zvieratá. Bez týchto obiet boli židovské náboženské obrady nepredstaviteľné. Prvá možnosť je, že Ježiš ten výstup urobil z protestu proti tomu, čo vedenie chrámu v Jeruzaleme urobilo z náboženstva: obyčajný biznis, prostriedok moci a obohacovania. Zo zmienky v závere rozprávania však poznávame, že Ježišovo protestné konanie malo hlbší dôvod. Jánovo evanjelium bolo napísané okolo roku 90 po Kr. V tom čase už chrám v Jeruzaleme nejestvoval. Po vojne medzi Židmi a Rimanmi ho Rimania vypálili dňa 29. 8. 70. Pre kresťanov to bolo ďalšie potvrdenie ich viery, že Božiu prítomnosť netreba hľadať v chráme, ale v živote s Ježišom ukrižovaným a vzkrieseným. Medzi textami Nového zákona sa nachádza jeden spis, ktorý má názov List Hebrejom. Kedysi sa myslelo, že jeho autorom bol apoštol Pavol, dnes sa väčšina znalcov Biblie nazdáva, že list napísal židovský kňaz, ktorý sa stal kresťanom. Na jednom mieste listu píše: „Je nemožné, aby krv býkov a capov odstraňovala hriechy. Preto, keď prichádza Kristus na svet, hovorí: Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam, aby som, Bože, plnil tvoju vôľu… Ruší prvé, aby ustanovil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy (Hebr 10,1-10).
Vzdelaný židovský kňaz dobre vystihol rozdiel medzi starým a novým chápaním náboženstva. Ľudia, ktorí sa ľúbia, dávajú si občas aj dary. Ale darčeky sú nanič, ak láska nie je živá. Ak nenesie skúsenosť, že dal si mi seba, dušu i telo. Láska je láskou, keď sa daruje, delí o seba – vo vzťahoch, práci, politike, cirkvi. Mať kresťanskú vieru určite neznamená len chodiť do kostola. Niekedy hovorím, že nechodíme do kostola, ideme medzi svojich ľudí. Ako by sme však mohli byť svoji v kostole, ak by sme neboli už predtým svoji mimo kostola, ak by sme sa nedelili o svoj život v trápeniach i radostiach. Ježišovo „zborím chrám“ a nanovo ho postavím, znamená, že nemáme prinášať obety v zastúpení seba, ale sami máme byť obetou. Preto Ježiš urobil gesto vyháňania z chrámu. Lebo potrebujeme nový chrám – zo svojho života, zo svojho tela.
Nedávno som videl starší film slovenskej televízie o Jozefovi Murgašovi. Pochádzal z Tajova (1864). Učitelia videli v chlapcovi veľké schopnosti a odporúčali rodičom, aby ho dali študovať. Tí sa zdráhali, potrebovali ho na gazdovstve. Matka napokon povedala, že dlho nemohli mať deti, a tak sľúbila, že chlapca obetuje Bohu, že ho dá za kňaza. Jozef Murgaš sa stal kňazom a keďže mal veľký talent, biskup mu dovolil študovať ešte na výtvarnej akadémii v Mníchove. Z vlastnej iniciatívy študoval aj fyziku vo Viedni. O niekoľko rokov odišiel do Ameriky, kde dostal farnosť medzi chudobnými prisťahovalcami zo Slovenska. V r. 1905 ako prvý na svete uskutočnil bezdrôtový prenos hovoreného slova. Jeho podpis nájdeme aj na Pittsburskej dohode, v ktorej sa Slováci spolu s Čechmi dohodli na vzniku spoločného štátu (1918). Po vojne sa vrátil do vlasti, myslel, že popri kňazskej práci bude učiť na niektorej technickej škole. Keď mu to československé úrady neumožnili, vrátil sa do USA, kde zomrel vo svojej farnosti Wilkes-Barre v r. 1929.
Ak ho jeho matka chcela dať za kňaza, lebo sa nazdávala, že Bohu musí priniesť veľkú obetu, bolo to starozákonné zmýšľanie. Jozef Murgaš však nežil svoj život ako ten, čo je obetovaný. Žil ho ako ten, čo sa sám daruje. Nech nám naša kresťanská viera pomáha podobne sa obetovať a tvoriť život, ktorý bude darom pre lepší svet i na Božiu slávu!