Lk 4,14-21

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákon pochádza z 5. stor. pred Kr., keď sa časť Židov vrátila z babylonského zajatia. V texte sa spomína situácia, ako sa zhromaždenému ľudu čítal „zákon“, teda state Sv. písma. Ľudia pri počúvaní Sv. písma najprv plakali – asi cítili, že sa často prehrešili proti Božiemu zákonu. Kňaz im na záver pekne povedal: Radosť z Pána je vaša sila. Boží zákon nie je na plač, ale na povzbudenie. Podľa evanjelia aj Ježiš čítal zo Sv. písma. Slová proroka nielen vysvetľoval, ale sa k nim prihlásil ako ten, kto ich chce uskutočňovať. V druhom čítaní apoštol Pavol prirovnáva spoločenstvo kresťanov ku Kristovmu telu. Ako má každá časť tela svoju úlohu, tak má každý kresťan svoj význam v spoločenstve s Kristom.

Homília

Keď si pripomíname nejaké jubileum, nejakú významnú udalosť, vždy sme v nebezpečenstve, že z reality urobíme len teóriu a z pekných skutkov len pekné reči. Tento rok sa v našej cirkvi slávi ako jubilejný rok. S tým sa spájajú osobitné slávnosti a niektorí ľudia sa vyberú na púť až do Ríma. Kto si však dokáže predstaviť, že bude aj konať skutky, ktoré sa s jubilejnými rokmi pôvodne spájali?

Jubilejnému roku hovoríme aj milostivý rok. Podľa dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia sa o milostivom roku Ježiš zmienil v nazaretskej synagóge, keď citoval z Knihy proroka Izaiáša (Iz 61,1-2): „Duch Pánov ma poslal hlásať radosť chudobným, zajatým oznámiť, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť, utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Ježiš k tomuto vyjadreniu pridal len jednu vetu: Dnes som prišiel toto robiť.

Keď sme pred pár týždňami pri ohlásení súčasného jubilejného roka čítali list biskupov, povedali sme si, že jubilejné roky majú pôvod v Starom zákone a že mali veľmi praktický charakter. Jubilejný rok sa nazýva aj rokom milostivým, lebo z príležitosti takéhoto roku sa chudobným ľuďom odpustili dlhy, ak mali založené svoje pozemky, tie sa im vrátili, a väzni a zajatci boli prepúšťaní na slobodu. Židia poznali tieto ustanovenia z Mojžišovho zákona (Lv 25,8-24). Tieto sociálne zásady pripomínali najmä proroci a Ježiš sa na prorokov rád odvolával, keďže viac ako iní dávali do popredia skutky solidarity, súcitu a milosrdenstva.

Sociálne ustanovenia a zákony na pomoc chudobným sa najviac darilo zachovávať v období po návrate Židov z tzv. babylonského zajatia. Bolo to v 5. stor. pred Kr. Dočítať sa o tom môžeme v Knihe Nehemiášovej (z tejto knihy dnes bolo prvé čítanie). Bolo to obdobie, keď Peržania porazili Babylončanov a zajatých Židov prepustili na slobodu. Jeruzalem a Judsko zostali pod kontrolou Peržanov, ale Židia dostali veľkú autonómiu. Námestníkom perzského kráľa v Jeruzaleme bol zbožný Žid menom Nehemiáš (465-423 pred Kr.). On presadil azda najviac sociálnych zákonov. Vzťahy, ktoré boli už v tej dobe vo veľkej miere založené na peniazoch, snažil sa nahradiť pravidlami podľa Mojžišovho zákona. V súčasnosti sa občas pripomína, že začiatok demokracie vznikol v antickom Grécku, v Aténach, ale málokedy sa povie, že to bola demokracia len pre majetných občanov. Svoj vzor by sme omnoho viac ako v Aténach mohli vidieť v Jeruzaleme v časoch Nehemiáša. Na rozdiel od gréckej demokracie sa usilovali o spoločnosť, ktorej členmi by boli nielen zdraví a majetní, ale aj zraniteľní a chudobní. Tomu (okrem iného) mali slúžiť aj ustanovenia milostivého roku.

Všimnime si Ježišov dodatok k citátom zo Starého zákona: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Ježiš nemal politickú moc, ktorú mal kedysi Nehemiáš, aby presadil zákony na pomoc chudobným. Predsa povedal, že toto treba robiť, že on sám ide toto robiť. Nemal politickú moc, ale konal podľa oslobodzujúceho programu, ktorý poznal zo Sv. písma a tradície svojho národa. My si dnes Ježišovo konanie predstavujeme najmä duchovne. Ale on konal aj duchovne, aj materiálne. Ľuďom vytlačeným na okraj spoločnosti nielen čosi pekné hovoril, on pre nich aj konkrétne konal. To duchovné a praktické išlo u Ježiša v jednej ruke. Preto sa zaujímal o chorých a priatelil sa s verejnými hriešnikmi. Nedelil ľudí na dobrých a zlých, na našich a cudzích. Všetkých integroval do spoločnosti. Zo strany tých postihnutých a zranených stačilo, že prejavili záujem, že zatúžili po vyslobodení.

Podobne ako Ježiš ani my nemáme takú pozíciu, aby sme zmenili zákony súčasného sveta, v ktorom veľa ľudí ako najvyššiu hodnotu uctieva peniaze a z toho plynúcu moc. Občas tým mocným môžeme len niečo odkázať alebo ich požiadať. Pápež František takto požiadal bývalého prezidenta Bidena, aby v milostivom roku dal milosť ľuďom, ktorí boli v USA odsúdení na trest smrti. Prezident vyhovel a 37 odsúdencom zmenil trest na doživotie. Ťažšie sa pápežovi darí presvedčiť mocných vo svete, že vojny nie sú riešením súčasných problémov. Našou hlavnou úlohou však nie je presviedčať iných, ale zmýšľať ako Ježiš: Dnes je dobrý deň pre mňa, aby som konal – oslobodzujúco a uzdravujúco, aby som ohlásil a uskutočnil milostivý rok Pánov.

Najúčinnejšie sa nám to podarí, ak nepôjde len o jednotlivé dobré skutky, ale o spoločné konanie. Azda každý občas zažil, čo pre neho znamená opora rodiny, opora v priateľoch, solidarita a vzájomnosť v ťažkostiach. Ak sme zažili, buďme vďační a sami dajme zažiť. Nečakajme na lepšie časy, buďme sami ako Ježiš – a nielen v milostivom roku – ohlasovateľmi i konateľmi tých lepších časov!