AutorIz 61,1-2a.10-11
V advente sa nám odporúča, aby sme sa stíšili a nenaháňali sa, ale mnohým sa to nedarí, lebo majú veľké starosti s upratovaním, nákupmi a ďalšími praktickými záležitosťami. Niektorí ľudia, čo pred sviatkami prídu na sv. spoveď, s humorom povedia, že „si prišli upratať“. Ako to však je? Čo si môžeme v sebe upratať a máme vôbec takto upratovať?
Porovnajme si naše predstavy s myšlienkami zo Sv. písma dnešnej nedele. Z Knihy proroka Izaiáša sme počuli, ako sa prorok vyznáva, že Boh ho vybral na zvláštnu úlohu. Má ohlasovať radosť chudobným, povzbudiť zoslabnutých, oslobodiť z ťažkostí tých, ktorým sa ubližuje, a ohlásiť rok milosti Pána. Taký „milostivý rok Pána“ v starom Izraeli nebola len nejaká svätá udalosť, išlo o celkom praktickú záležitosť, keď bohatí ľudia odpúšťali dlhy tým, čo sa zadlžili. V našich predstavách sa také veci dejú z rozhodnutia politikov – v ich moci je pridať dôchodok, prideliť niekam peniaze, zmenšiť tresty, uľahčiť dlhy alebo ukončiť vojnu. Prorok by asi nebol proti, ak by sa k plneniu tých úloh prihlásili politici (mocní), ale určite počítal aj s inými ľuďmi. Ak sme pozorní voči jeho básnickej reči, všimneme si, že naznačil aj dôvody toho oslobodzujúceho konania. Vyjadril sa, že Pán ho „obliekol do rúcha spásy a zahalil do plášťa spravodlivosti“. Tým povedal, že prinášať radosť chudobným a naprávať krivdy ide preto, lebo Pán ho oslovil (v básnickej reči pomazal), nadchol, vnútorne presvedčil. Konať oslobodzujúco či uzdravujúco je teda v prvom rade konaním z Ducha, on nás k takému konaniu podnecuje a v ňom sprevádza.
Ako počúvame zo Sv. písma, to, čo sa od nás čaká, teda nie je v prvom rade upratovanie (či už to domáce alebo duševné), ale prinášanie radosti, oslobodenia chudobným, ubitým, unaveným. Tzv. upratovanie pri sv. spovedi môžeme brať len ako stíšenie, premýšľanie, aby sme si ujasnili, o čo nám ide, na čom naozaj záleží. Na jednoduchej úrovni spytujeme si svedomie – teda pýtame sa sami seba, ako sme na tom vo svojom vedomí, čo o sebe naozaj vieme alebo chceme vedieť – pomocou otázok, ako ich nájdeme napríklad v modlitebných knižkách. Problémom býva, že tie otázky na spytovanie svedomia sú často zostavené podľa hriechov a nie podľa podnetov Božieho Ducha. Rozdiel je v tom, že ak sa pýtame, aké máme hriechy, tak si odpovieme, aké ich máme, ale zväčša si už nepovieme, po čom túžime, na čom nám záleží. Takže spytujme si svedomie aj otázkami, aké máme hriechy, ale potom choďme ďalej a pýtajme sa, k čomu nás hýbe, podnecuje Boží Duch, čiže, aké máme túžby, čomu chceme žiť, čo sme prijali za svoj životný program.
V evanjeliu podľa Lukáša sa dočítame, že Ježiš, keď prišiel do synagógy a mal pred ľuďmi predstaviť, čo chce robiť, na čom mu záleží, vzal do rúk knihu Sv. písma a otvoril ju na tom mieste, kde je napísané, čo sme dnes čítali z Knihy proroka Izaiáša. Ježiš čítal o Pánovom Duchu, ktorý ho vedie, aby ohlásil radosť chudobným, oslobodenie zajatým a milostivý rok Pánov. A na záver dodal, že on to chce teraz uskutočniť, naplniť (Lk 4,16-21). Všimnime si, keď sa nám ohlasuje evanjelium, nepýta sa nás až tak na naše hriechy, ale kladie nám otázku, čo chceme robiť a či to, čo chceme robiť, je program, ktorý ohlásil prorok a ku ktorému sa prihlásil Ježiš.
Nezľaknime sa veľkej úlohy. Prinášať radosť chudobným, oslobodzovať nešťastných – to vyzerá nad naše sily a možnosti. Ale veď sa o to snažíme aj teraz, keď si pripravujeme Vianoce, keď balíme darčeky, zdobíme stromček a chystáme niečo dobré na pohostenie. Popri týchto malých radostiach sa však usilujme vidieť aj ten celoživotný program. Najmä naň sa pýtajme, z neho si spytujme svedomie.
Mali sme nedávno s priateľmi program, ktorý sme pripravili podľa knihy, ktorú napísal jeden americký katolícky novinár podľa rozhovorov, čo viedol v roku 2020 počas pandémie covidu s pápežom Františkom. Kniha má pekný názov: Poďme spolu snívať (Austen Ivereigh, Fortuna Libri, Bratislava 2021). Celkom na záver František prirovnáva situáciu vo svete podzemnému labyrintu, v ktorom sa dá zablúdiť a nikdy z neho nevyjsť na svetlo. František hovorí, že ľudia chcú z toho labyrintu vyjsť von, ale predstavujú si to ako návrat do normálu, pričom nechcú vidieť, že ten normál bol náš individualizmus a egoizmus, ktorý nás do toho bludiska priviedol. Na svetlo nás môže vyviesť nejaká záchranná niť, ktorú nám niekto ponúkne. Pre kresťanov je takou niťou alebo záchranným lanom podnet Božieho Ducha, ktorý sa učíme vnímať a naňho počúvať. František hovorí, že nás ten Duch potiahne, ak opustíme kultúru „selfie“ a uvidíme oči, tváre, ruky a potreby ľudí okolo seba, a tým nájdeme aj svoju tvár a svoje ruky plné možností.
Toto je omnoho krajšie ako upratovanie, ktoré je len márnym pokusom o návrat do pôvodného stavu. Náš život však žiaden pôvodný čistý stav nepozná. Dôležité sú len sny, výhľady, podnety Ducha, ktoré vedú k našej osobnej i spoločnej radosti.