AutorLk 17,11-19
Úvod do liturgie
Dnes slávime 28. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona je úryvkom z dlhšieho príbehu o Námanovi, veliteľovi aramejského vojska, ktorý trpel na malomocenstvo. Ten sa nechal presvedčiť prorokom Elizeom, aby sa pokoril pred Bohom Izraela, a následne mohol byť uzdravený. Tento príbeh podobne ako dnešné evanjelium poukazuje na to, že nie je dôležitá vonkajšia náboženská príslušnosť, ale osobné pochopenie a vlastná viera v Boha. V evanjeliu je tiež príkladom nie Žid, ale cudzinec, ktorý sa jediný Bohu za uzdravenie poďakoval. Apoštol v druhom čítaní pekne píše o Božom slove: Nie je spútané, účinkuje slobodne, a prekážkou mu nie je ani naše nepochopenie a naša nevernosť.
Homília
V súčasnej spoločnosti sa pokladá za správne, že ľudí nemáme deliť na lepších či horších na základe toho, ako vyzerajú, ako žijú v súkromí, odkiaľ pochádzajú, akou rečou hovoria, aké majú náboženstvo a podobne. Úradne sa povie, že nik nemá byť sociálne vylúčený pre svoju odlišnosť. Z praxe však vieme, že to vôbec nie je také jednoduché, aby sme rozlíšili, kto si zaslúži pomoc i úctu a kto nie.
Dnešný úryvok z evanjelia spomína skupinu desiatich mužov, ktorí boli zo spoločnosti vylúčení pre svoju chorobu. Vtedajšia spoločnosť neriešila, či sa im dá pomôcť. Voči malomocenstvu sa ľudia cítili bezmocní, a tak jediným „liekom“ na tento problém bolo izolovanie chorých, ich vylúčenie zo spoločnosti. Nevieme, ako sa k týmto mužom dostala zvesť o Ježišovi, žeby im on mohol pomôcť. Neopovážili sa prísť bližšie k ceste, po ktorej šiel, preto aspoň hlasne kričali, aby sa nad nimi zmiloval. Ježiš neurobil nič zvláštne, iba im povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom.“ Aby sme rozumeli, židovskí kňazi mali v tej dobe aj úlohe zdravotného dozoru. Oni jediní mohli overiť, či sú ľudia zdraví, a dovoliť im vrátiť sa medzi ostatných. Podľa evanjelia tí muži sa uzdravili po ceste ku kňazom. Poďakovať sa z nich prišiel iba jeden, pôvodom Samaritán.
Čo si máme pre seba vziať z tohto rozprávania? Azda, že sa patrí byť vďační? Alebo sa máme posilniť vo viere, že Ježiš robil zázraky? Jeho poznámka, aby sa tí muži išli ukázať kňazom, mohla by sa brať aj tak, že Ježiš ich odbil: Čo kričíte na mňa, ja tu nie som ten, čo rozhoduje, o vás rozhodnú kňazi zo zdravotného dozoru… Ako sa tí ľudia uzdravili? Napísané je, že po ceste ku kňazom. Uzdravili sa, keď dali na Ježiša a išli sa dať skontrolovať. Ježiš sa ich nedotkol, nedal im zdravie ako darček za to, že uveria v neho ako Božieho posla, nanajvýš sa dá povedať, že ich motivoval, že im dodal odvahu urobiť niečo pre to, po čom túžili. Ježiš tu nie je predstavený ako liečiteľ, ako divotvorca, ale ako motivátor, ako ten, čo môže naštartovať radikálnu zmenu v našom živote.
Pri pozornom čítaní úryvku evanjelia všimol som si jednu zaujímavú okolnosť. Že malomocný človek je opäť zdravý a môže sa vrátiť do spoločnosti, mohol mať potvrdené až od zdravotného dozoru. Ale o tom Samaritánovi sa píše, že „ako spozoroval po ceste, že je uzdravený, vrátil sa za Ježišom a veľkým hlasom velebil Boha“. Vrátil sa poďakovať prv, ako to mal potvrdené. Vrátil sa, aby poďakoval Bohu. Ježiša vnímal ako toho motivátora, čo ho naštartoval na cestu uzdravenia. A to celkove. Nielen od malomocenstva, ale aj od seba-podceňovania, hnevu, strachu a beznádeje. To ho zároveň priviedlo k viere, že Boh koná aj uprostred ľudskej biedy, aj voči tým, čo sú sociálne vylúčení.
Našu pozornosť priťahuje asi najviac samotné uzdravenie, ktoré berieme ako zázrak. Autor evanjelia si kládol inú otázku: Kto sa stane Ježišovým učeníkom, pre koho je Ježiš motivátorom na zmenu života? Nezabudol zdôrazniť menšinový status toho jedného, čo sa prišiel poďakovať, že to bol Samaritán. Pre nás má to označenie už dávno iný význam. Samaritán je synonymom pre človeka, čo pomáha, pre záchrannú službu. V Ježišovej dobe byť medzi väčšinovými Židmi Samaritánom však značilo niečo podobné ako byť dnes v Izraeli Palestínčanom z Gazy alebo na Slovensku Rómom z osady. Z istého pohľadu kresťanské rozprávanie provokovalo, keď Samaritána dalo za vzor. Napokon veľmi podobne, ako keď sa povedalo, že chudák Lazár prišiel do neba a boháč do pekla.
Takéto provokatívne rozprávania dnes oslovujú nás. Trápime sa nad sekulárnou spoločnosťou, ako je ľahostajná voči náboženstvu, často nad vlastnou rodinou, že si naši najbližší nevážia vieru a cirkev. Trápi to aj mňa, ale čím som skúsenejší, uvedomujem si, že sa nemáme nechať znechutiť ľahostajnými a povrchnými, ale máme sa nechať osloviť trpiacimi, takými, čo priam kričia o pomoc ako tí desiati malomocní. To nebolo len tak, keď pápež František vyzýval, aby cirkev išla na periférie, teda tam, kde sú ľudia vylúčení, chudobní a podceňovaní. A nechápal to len ako sociálnu výpomoc, ako charitu. Pápež František vnímal, že viera v Boha sa rodí práve na periférii, medzi tými, čo sú najviac nešťastní, ak sa stretnú s niekým, kto prejaví o nich záujem, kto im zjaví Božiu lásku. Namiesto míňania energie na tých, čo sú do seba zahľadení a cítia sa zabezpečení, venujme svoje sily najmä tým, čo potrebujú pomoc. Vtedy pri našej snahe pomôcť často sa zrodí aj viera v Boha.
Napokon, aj pápež Lev vidí veci podobne ako František. Dňa 4. 10. 2025, na sviatok sv. Františka z Assisi, vydal dokument Dilexi te (Miloval som ťa), v ktorom sa venuje téme chudobných v dnešnom svete. Spomína viaceré formy chudoby – chudobu ekonomickú, ale aj morálnu, duchovnú, kultúrnu – a konštatuje, že nedostatok spravodlivosti je koreňom spoločenského zla. Štruktúry nespravodlivosti musia byť zničené silou dobra, cesta je však dlhá, lebo v dnešnom svete vládne diktatúra ekonomiky, ktorá zabíja, a ľudí priam vyhadzuje na smetisko.
Nech je aj nám Ježiš najlepším motivátorom, nech sa spolu s ním necháme osloviť volaním tých, čo v dnešnom svete prosia o vyslobodenie zo svojho trápenia! Keď sa pridáme na Ježišovu stranu, on sám nás naštartuje a požehná naše plány, naše zápasy za spravodlivosť, celé naše životy.