Lk 16,1-13

Úvod do liturgie

Dnes slávime 25. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V evanjeliu sa spomína nepoctivý človek vo vedúcej pozícii, ktorý okrádal ľudí i svojho zamestnávateľa. Ježiš upozorňuje na to, ako sú niektorí ľudia vynaliezaví pri ochrane svojich záujmov, a kladie otázku, či dokážeme byť podobne vynaliezaví, keď ide o hodnoty, ktoré pokladáme za dôležité a úlohy, ktoré máme od Boha zverené. Prvé čítanie je od proroka, ktorý žil viac ako 700 rokov pred Kr. Tento prorok už vtedy odsudzoval nečestné správanie bohatých voči chudobným a požadoval nápravu. V druhom čítaní apoštol pripomína, aby sme sa modlili aj za ľudí v štátnych funkciách. Ak sa modlíme úprimne, svet hneď nezmeníme, ale určite sa my sami staneme múdrejší a pokojnejší.

Homília

Vtipy o Židoch, ako majú radi peniaze, sú pomerne rozšírené. Niektoré sú zlomyseľné, ale viaceré pochádzajú od Židov samotných. Šikovnosť týchto ľudí pri zachádzaní s peniazmi dá sa vysvetliť. Netýka sa len Židov, ale všetkých prímorských národov. Viacerí z týchto ľudí nežili v minulosti len z pôdy, ale najmä z obchodu. Neskôr v stredoveku mali Židia v Európe zakázané vlastniť pôdu, ale mali dovolené požičiavať peniaze na úrok, čo bolo zasa zakázané kresťanom. A tak sa za tie stáročia naučili v peňažných veciach „chodiť“.

Nepoctivý správca, ktorého spomína dnešný úryvok z evanjelia, sa tiež naučil v peniazoch chodiť. Dlho okrádal svojho pána a jeho dlžníkov. Po zistení podvodov si opäť vedel poradiť. Vyhľadal dlžníkov svojho pána a ich dlhy dal prepísať na nižšie, aby si tých ľudí zaviazal. Keď sa to jeho pán dozvedel, pochválil ho, že je šikovný. Prečo Ježiš rozprával tento príbeh? Ak počúvame nepozorne, môže sa zdať, že toho nečestného správcu aj on pochválil. Ježišova záverečná veta je však jasná: Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.

Komentáre na adresu toho nepoctivého človeka možno brať ako iróniu. Vo svojom darebáctve bol naozaj vynaliezavý. Ak v niečom môže slúžiť za príklad, tak v tejto vynaliezavosti. Ježiš sa nás pýta: Prečo synovia svetla, ľudia, ktorí sa hlásia k Bohu, nevedia byť podobne šikovní? Nie pri vlastnom obohacovaní, ale v službe dobrej veci a v službe Bohu. Nechajme teraz bokom možné delenie na tzv. duchovné a tzv. svetské veci. Normálny človek koná jedno i druhé. Staráme sa o svetské veci a riešime aj veľké duchovné témy. Keď Ježiš povie, aby sme si robili priateľov z „nespravodlivej mamony“, môže tým myslieť, že z nahonobeného majetku možno urobiť veľa dobrého. Ak mamon čiže bohatstvo nazýva nespravodlivým, tým nemusí myslieť, že sme ho nečestne získali. Nesprávnym je vtedy, ak ho nevyužívame, aby sme jeho pomocou robili dobre, aby sme pomocou svojho majetku boli užitoční.

Keď z evanjelia počúvame o majetku, nejde v prvom rade o mravné poučenie. Ide o základnú náboženskú výpoveď. Ide o to, koho uznávame za svojho pána, komu alebo pred čím sa klaniame. Je to Boh alebo svet, Boh alebo majetok, Boh alebo úspech vo svete? Každý rok tisíce mladých ľudí zo Slovenska ide na štúdiá do zahraničia. Hľadajú lepšie školy, lepšie podmienky na štúdium. Potom mnohí v danej krajine zostanú, nájdu si tam lepšie platenú prácu. Ťažko to niekomu vyčítať. Ľudia z východu od našich hraníc prichádzajú pracovať k nám, ľudia od nás idú západným smerom. Dokedy to takto bude, nevieme. Bohatšie krajiny nemusia byť len šikovnejšie, môžu byť bohatšie aj na svoje hriechy. Bolo by zaujímavé vypočítať, koľko percent na bohatstve bohatých tvorí ich šikovnosť, pracovitosť a koľko percent im priniesla dravosť až násilie, ktorým sa presadili. Pápež František sa nebál nazývať systém vládnuci v dnešnom svete „zabijakom“, systémom, čo zabíja prírodu i ľudí.

Pastorálny teológ Paul Zulehner sa v nedávnom rozhovore vyjadril, že žijeme vo svete, v ktorom je takpovediac „čert pustený z reťaze“. Našou úlohou je oproti tomu šíriť Božie kráľovstvo, zasadzovať sa za pravdu, spravodlivosť, mier a ochranu stvorenstva. Oproti politike strachu, nedôvery až nenávisti máme robiť politiku dôvery. Nesení Kristovým Duchom máme pomáhať rozpoznávať, čo je temné a čo svetlé, kde je zlo a kde je dobro. Robíme to, dávame najavo pri rozhovoroch a pri svojich rozhodnutiach, malých i veľkých, či slúžime Bohu alebo mamone?

Po tieto dni som párkrát v médiách sledoval debatu či hádku o zmene zákona, ktorá sa má dotknúť cirkevných a súkromných škôl. Veľmi do toho nevidím. Z debaty som vyrozumel, že niektorí katolíci sa boja, ako po zmene zákona budú cirkevné školy vo väčšom počte navštevovať deti z neveriacich rodín a možno nezostane dosť miesta pre deti z rodín katolíckych. Neviem posúdiť, nakoľko sú tie obavy oprávnené. Ale napadla mi myšlienka a v tej som si celkom istý: Nemajú mať cirkevné školy aj misijný čiže pozývajúci charakter? Majú byť len pre naše deti alebo majú radostne vítať aj deti z rodín menej veriacich, aby im ukázali krásu katolíckej viery? Ak by sme boli vynaliezaví, ako nám radí Ježiš, možno by sme vedeli súčasnú debatu o zmene zákona využiť ako príležitosť, aby sme verejnosti o cirkevných školách povedali aj niečo viac, ako len to, že sme si ich vybudovali pre nás. Napokon, ak by bol taký záujem, že sa do cirkevných škôl katolíci nepomestia, nebude to dobrá príležitosť na to, aby štát pomohol vytvoriť nové cirkevné školy? Málokto vie, že Slovensko okolo roku 1600 bolo prevažne protestantskou krajinou. Po príchode jezuitov, ktorí vybudovali množstvo škôl – od základných až po univerzity –, prišlo k radikálnej zmene tým, že protestanti prihlasovali svoje deti na tieto školy, lebo boli najlepšie. A z detí, ktoré na týchto školách vyštudovali, stali sa čoskoro podporovatelia katolíckej cirkvi.

Mnohí svetskí ľudia vedia vo svetských veciach šikovne chodiť. Často len vo svoj prospech. Ak máme naozaj lepšie ideály, ukážme, že aj my sa vyznáme. Na svoj úžitok, ale ešte viac na prospech dobrej veci, služby blížnym, alebo ako hovorievajú jezuiti: Omnia ad maiorem Dei gloriam! Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!